Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
vajúci (!) išli po ulici. S domácimi (od ktorých dostali víno a fašiangové šišky) sa dali do reči a gazdinú zobrali do tanca. Čo je ale zjavné - napríklad v porovnaní s fašiangovou obchôdzkou v Mliečnom a s obchôdzkou v maskách v obci Chľaba - že vlčanských ťahačov klátu nesprevádza veľká a zvedavá skupina miestneho obyvateľstva a hostí. Podobne sa odohrával aj tyúkverô’ v Hrubom Šúri a v Matuškove. O prvom uvádza niekoľko údajov z konca 60. rokov 20. storočia Károly Mórocz (Mórocz 1972). V tomto regióne je známa aj taká forma fašiangových zdravíc (napríklad v Tomášikove), keď mládenci v slávnostnom odeve (a nie v maskách!) chodievajú po domoch s cieľom zozbierať dary, pričom recitujú pozdravné básničky (porovnaj Liszka 1992b, 99-114). Zvyk stredovekej cirkevnej velkonočnej šibačky je známy v Čechách, na Morave, v Sliezsku, v určitej časti Poľska a na rakúskych Moravských poliach, ďalej vo východonemeckej oblasti, v Litve a v Karélii. Na území súčasného západného Slovenska mali vo zvyku šibačku aj Maďari, žijúci v bezprostrednom susedstve so slovenským etnikom, predovšetkým na Matúšovej zemi, na Považí a v okolí Zobora. Táto zvyklosť sa v 18. storočí so Slovákmi dostala aj na územie dnešného Zadunajská (Lukács 1994b). Z publikácie Lászlóa Lukácsa vieme, že znalosť tejto zvyklosti na juhu nedosahuje líniu Malého Dunaja, napríklad v Jahodnej a v Trsticiach nie je známa, okolo Sládkovičova, Galanty, Šále však majú šibačku vo zvyku aj Maďari. Šibačka je známa aj v Dolných a Horných Salibách a meno veľkonočného korbáča je ‘subra’. Slováci, ktorí sem boli presídlení po druhej svetovej vojne zo Slovenského Komlóša a Pitvaroša, prevzali túto zvyklosť od tunajších Madárov (Lukács 1981, 383-384). Spoločnosť Na Matúšovej zemi v medzivojnovom období sa držitelia 60-80 jutárového majetku považovali už za veľkých gazdov, avšak ich skupina bola pomerne malá. Maloroľníci predstavovali tiež vrstvu gazdovského spoločenstva danej doby. Asi 60% celkového obyvateľstva tvoril agrárny proletariát. Kedže ich pôda nebola schopná uživiť, v čoraz väčšom počte sa vyučili nejaké remeslo, najmä za murára, ale časté je aj krajčírstvo, holičstvo a strojárstvo (Vájlok 1939a, 94-95). Spoločenské postavenie, svet želiarov a agrárneho proletariátu, respektíve aktuálne sociálne konflikty medzivojnového obdobia citeľne prezentuje dobová próza Gyulu Morvayho a Józsefa Sellyeiho (Morvay 1936; Sellyei 1957). V oblasti tvorili samostatnú skupinu drobní zemania (‘nömösök’) v Reči. Táto vrstva dediny, do ktorej patrili najmä reformovaní a iba v menšej miere katolíci, bola majetnejšia ako priemer. Prejavilo sa to aj v tom, že ich domy sa podobali na kúrie, zamestnávali panského kočiša a už v 19. storočí dávali svoje deti študovať na bratislavské školy atď. Mimochodom, z najznámejšej reckej zemianskej rodiny pochádzal aj Marián Prikkel Réthei (1871-1925), ktorý napísal prvé základné zhrnutie o maďarských tancoch. Reckí zemania ‘nömösök’ vynikali v dedine aj svojím vystupovaním a svojou mentalitou. „Vyžadovaná úctivosť a udr231
