Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

rakteristická endogamia. Od tých čias už postupne privádzali do dediny nevesty aj z iných obcí. Najdôležitejšími príležitosťami zoznámenia sa mladých boli fašiangové bály, respektíve rôzne pracovné príležitosti, najmä priadky. Vo všeobecnosti platila zásada, že zosobášiť sa mohli len mladí totožnej spoločenskej vrstvy. Svadba (‘lagzi’) obvykle bola na fašiangy, zriedka na jeseň, ale vždy v utorok (táto obyčaj bola živá ešte aj v rokoch po druhej svetovej vojne). Svadba sa uskutočnila v nevestinom dome, ale ak bolo veľa hostí, ženích a nevesta hostili svojich svadobníkov zvlášt. Družba ( Vôfľny’) už tri týždne pred svadbou navštívil príbuzných a dobrých známych, aby ich pozval na svadbu. Prípravy na veľký deň sa začali už vo štvrtok predchádzajúceho týždňa. Najprv pripravili cestoviny do polievky, potom svadobný koláč (‘kulcsoskalács’). V Trsticiach tieto cestoviny nazývali ‘kúcsos lepény’, pripravené boli z kysnutého cesta bez plnky. Z kysnutého cesta urobili 30-40 centimetrov dlhé šúľance valcovitého tvaru, ktoré mrežovito spojili a dlhším šúľancom obkrútili. Vo svadobnom sprievode tento svadobný koláč niesli na krku fľaše vína (Danter 2000, 175). V sobotu piekli 'kraflľ a cukrový koláč ('cukorkalács'), v nedeľu tvarohové, orechové, makové a lekvárové koláče. V pondelok upravili dom na pohostenie, z najväčšej izby vyniesli nábytok a zariadili ju stolmi a lavicami v tvare U. Po vypýtaní nevesty nasledovala rozlúčka s nevestou, a potom samotný obrad v kostole. Keď ženích alebo nevesta pochádzali z inej dediny, cestou späť z kostola k svadobnému domu miestni mládenci zatarasili cestu lanom alebo reťazou (‘kikötötték a menyasszonyt’) a uvoľnili ju len za výkupné. Svadobníkov do svadobného domu pustili len po žartovných prieťahoch. Kým hosťom postupne podávali na stôl večeru, družba recitoval rýmované verše. 0 polnoci prišiel na rad nevestin tanec, po ktorom nasledovalo zaviazanie jej hlavy (podrobnejšie viď: Écsy 1985). Svadba v prvej polovici 20. storočia bola podobná aj v ostatných obciach Matúšovej zeme.

Svojráznou zvyklosťou, ktorá sa vytvorila a rozšírila za posledné desaťročia, sú tzv. stretnutia vekových skupín. Výskyt tejto zvyklosti poznám v podstate len z Matúšovej zeme, kde máme k dispozícii údaje z Veľkých Úľan, Tešedíkova a zo Selľc. Vďaka výskumu Hony Nagyovej poznáme podrobný opis takýchto stretnutí z Veľkých Úľan. Nagyová spomína, že má poznatky aj o ojedinelom výskyte tejto zvyklosti v Burgenlande, vo Vojvodine a z oblasti obývanej Sikulmi v Rumunsku. V Maďarsku takýto fenomén nie je známy. Táto zvyklosť spoločných osláv abrahámovín sa vo Veľkých Úľanoch začala vytvárať v prvej polovici 70. rokov 20. storočia. Vytvorila sa zrejme z odborárskeho podnetu, kedže vo vtedajšom Československu práve odbory iniciovali, aby vedúci pracovísk zablahoželali všetkým päťdesiatnikom. Z tohto blahoželania vznikla spoločná oslava. Oslavu prevzalo aj vedenie obce a každoročne usporiadalo oslavy jubilantov bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Na tieto podujatia pozývali aj jubilantov, ktorí sa časom odsťahovali z obce. Oslavy mali oficiálnu časť (v sobášnej sieni MNV matrikár prečítal zoznam oslávencov, ktorí zapísali svoje mená do vyzdobenej matriky, dostali kyticu a tanier ozdobený symbolmi obce, potom účastníci položili vence pri pamätníku miestnych a sovietskych padlých). Počas nasledujúcej,

227