Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

2000, 161). Máme sporadické údaje o rybolove v Nedede, Tešedíkove a vo Vlčanoch, ale naozaj dobrý opis rybárstva regiónu máme k dispozícii len z Jelky. V živote Jelčanov sa rybolov považoval za doplnkovú činnosť spravidla od jesene do jari. Pre Malý Dunaj - pomerne bohatý na ryby ešte aj v prvej polovici 20. storočia - boli charakteristické najmä nasledovné druhy rýb: pleskáč, mrena, kapor, šťuka, sumec, jeseter, belica a jeseter malý. Rybolov organizovali rybárski gazdovia, ktorí každoročne kupovali právo na túto činnosť. Počas povodní mali rybári k dispozícii pomerne veľkú vodnú plochu. Vtedy lovili so sieťou na prehrádzanie (‘reköszhálló’), záťahovou sieťou (‘kerítőháló’) alebo s ťahacou sieťou ('húzóháló’). V jednej skupine pracovali spravidla piati. Určenie rybárskeho sídla bolo úlohou kormidelníka (‘kormányos’). Po vyznačení tohto sídla vytiahli sieť na prehrádzanie (‘reköszhálló’), po čom kormidelník vytiahol aj záťahovú sieť (‘kerítőháló’), ktorú pri rybolove na oboch brehoch ťahali dvojice rybárov, čím tlačili ryby do siete na prehrádzanie (‘reköszhálló’). Kormidelník ich nasledoval s člnom a prípadne vyslobodzoval zaseknutú sieť. Ryby vybrali z vody podberákom a skladovali ich v člne na ryby. Korisť odniesli buď prešporskí obchodníci alebo samotní rybári, ktorí v sudoch naložili ryby na voz a predali v okolitých obciach. Nástrojom pytliakov (‘rapsic’) bolo ostie, vrša (Vörse’) a hák (tőr’). Robotníci pracujúci na poliach často používali aj chlopací kôš (tapogató’, ‘borľttó’) pletený z vŕby. Rybárstvo na Malom Dunaji zaniklo v 50. a 60. rokoch 20. storočia najmä v dôsledku nadmerného znečistenia rieky (Görföl 1976c).

Chov domácich zvierat

Živobytie ľudí na Matúšovej zemi zabezpečoval v období sledovateľnom národopisnými metódami popri obrábaní pôdy predovšetkým chov zvierat. V sedliackych hospodárstvach bol významný najmä chov koní ako ťažných zvierat, a tiež chov dobytka. Chov koní bol rozšírenejší v tých obciach, kde sa obyvatelia zaoberali aj furmanstvom (napríklad Neded a Vlčany). Ťažnú silu dobytka spravidla nevyužívali, dobytok chovali kvôli mlieku, respektíve časť predali na trhoch regiónu, predovšetkým v Galante, Send a Šali.

Senec „je najznámejší vďaka svojim dobytčím trhom, ktoré právom patria medzi popredné v celej krajine, lebo tu každý pondelok vystavia na predaj niekoľko sto kusov vykŕmených býkov. Tieto býky sú väčšinou od Levíc, Nových Zámkov a Vacova a vykŕmené vykupujú viedenskí a prešporskí mäsiari. Nemalá časť tohto veľmi významného obchodu s dobytkom je v rukách samotných Senčanov, preto medzi nimi nájdeme aj veľa majetných".

(Fényes 1851, III: 87-88)

Organizovanie pastvy zvierat na spoločnej pastvine bolo v Trsticiach úlohou spoločenstva gazdov. Spoločná pastva zvierat trvala odo dňa svätého Juraja do dňa svätého Michala. Jednotlivé druhy zvierat pásli v oddelených čriedach, preto bol v obci pastier býkov, pastier dobytka, koniar a pastier svíň a teliat. Okrem

216