Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

vonku aj na noc, najmä počas väčších poľnohospodárskych prác, ale nestalo sa, že by sa vysťahovali natrvalo. Keď sa pustil ľad po Váhu („pustil sa hluk po Váhu”), vtedy - kedže kompa nepremávala - muži tam ostávali na viac dní, často aj na celý týždeň (Hofer 1960, 335-337).

Roľnícky obytný dom so sochovým krovom z roku 1831 v Šali (Fotoarchľv Dudvážskeho múzea v Galante)

Vyrezávaná skriňa z Kajale (Thain-Tichy 1991, 48)

V druhej polovici 20. storočia prebiehali aj procesy protichodné vzniku obcí: z centrálnych obcí vznikli samostatné obce. Dobrým príkladom je vznik obce Dolný Chotár. Skupinu usadlostí, patriacu do katastra obce Dolné Saliby, prvýkrát zachytila mapa vojenského kartografického merania z roku 1839. Možno predpokladať, že obytné budovy v tom čase ešte v tejto oblasti neboli, len hospodárske budovy slúžiace na chov zvierat. Do Dolného Chotára sa vysťahovali gazdovia a ich rodiny, ktoré tam mali pozemky, v posledných desaťročiach 19. storočia. Najprv sa vysťahovali len dočasne, ku koncu storočia a k začiatku 20. storočia v čoraz väčšom počte aj natrvalo (podľa výsledkov sčítaní ľudu v roku 1910 bývalo na tomto území 72, v roku 1941 už 254 a v roku 1961 338 ľudí). Vysťahovali sa predovšetkým chudobnejší, ale rozpadom velkých rodín si tu vybudovali svoju existenciu aj novomanželia. Od roku 1957 existuje v Dolnom Chotári cintorín a v roku 1960 dostal Dolný Chotár štatút samostatnej obce. V 70. rokoch však obec pripojili ku Kráľovmu Brodu, a v roku 1990 nadobudla znovu samostatnosť. Podľa výsledkov sčítania ľudu počet obyvateľov obce bol 244 (Angyal 1998).

214