Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

rľnsky voz (‘somorjai kocsi’) dostal svoj názov od šamorínskych kolárov, ale takéto dopravné prostriedky vyrábali aj v Komárne, Štúrove a Nových Zámkoch. Mimochodom, tento typ voza možno odvodiť, zdá sa, od typicky maďarských vozov s krivými bočnicami, ktoré boli vytvorené v 15. storočí (viď: Cservenyák 1998, 37-44; Keszi-Kovács 1981).

Šamorínsky (a) a dunajskostredský (b) voz (Keszi-Kovács 1981, 113)

„Bezpodmienečne sa treba zmieniť (...) o dvoch základných geometrických typoch bočníc vozov. Jedna je všeobecne známa obdĺžniková forma, ktorá má dolný i horný drúk rovný a rovnobežne uložený. Druhá je sedlového tvaru. Táto má spodný drúk rovný, ale horný drúk sa uprostred oblúkovito ohýba. Predná časť vozu je v menšej miere, zadná však podstatne vyššia než stred. Táto forma bočnice je známa ako príslušenstvo kočov na dopravu osôb. Jej rozšírenie je nesmierne poučné. Od línie Ipeľ-Dunaj je úplne neznáma. Rozšírená je však v prevažnej časti Zadunajská (rozšírenie v župách Tolna - Baranya - Somogy je doložené sporadicky) a v Podunajskej nížine na oboch stranách Dunaja, teda aj u Maďarov na južnom Slovensku. Zvlášť v západnom Zadunajskú sa zdá byť veľmi obľúbená. Túto bočnicu možno vidieť už na vyobrazeniach zo 16. storočia s pletenou košinou, spojenou s liečovou podperou. Je dôležité poznamenať, že sú to vyobrazenia .maďarských vozov' od západných majstrov. Klenuté bočnice sa zdajú byť charakteristickým rysom dopravného prostriedku, známeho v Európe ako .maďarský voz“. V hornom Zadunajskú a Podunajsku bol pravdepodobne novotou z konca stredoveku, ktorá sa zvláštnym spôsobom nešírila ďalej do východných častí maďarskej jazykovej oblasti. V jeho rozširovaní v Zadunajskú zohrali nepochybne úlohu popri výrobcoch vozov v Kocsi, Komárne a Győri aj iné strediská. Bratislavské vozy mali už v 15. storočí rozsiahle odbytisko, tešili sa .celoštátnej žiadanosti

(Paládi-Kovács 1973c, 40)

Do začiatku 20. storočia voz so zakrivenou bočnicou vystriedali viaceré miestne či regionálne podtypy. Takým bol aj dunajskostredský voz [‘szerdahelyi kocsi’], ktorého miestom výroby v sledovanom regióne bola Dunajská Streda. Aj kolári v Kolárove vyrábali dunajskostredské vozy, ktoré boli ľahšie než šamorínske. Známy je i vo variante povozu na prepravu ťažkých nákladov, ktorý bol oveľa masívnejší, o niečo dlhší ako voz a namiesto koní ho ťahali voly.

193