Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
III. Dejiny osídlenia južného Slovenska
poriadne preriedených dedľn (viď: Liszka red. 1994b, 9-19). V tej dobe aj do južného Gemera prišli moravskí', slovenskí, poľskí a rusínski osídlenci. Z výskumov Bálinta llu vieme, že s postupným osídlením južného Gemera Rusľnmi s valaským právom môžeme rátať od 15. storočia. Prišli do tejto oblasti ako pastieri a žili hromadne na sever od línie Jovice-Štítnik-Jelšava-Drienčany (lia 1957, 116-117). Rodina Forgáchovcov na svoje gemerské veľkostatky osadila na konci 18. storočia poľských roľníkov a pastierov, ktorí sa však už v druhej polovici 19. storočia poslovenčili. O plánovitom osídľovaní vieme predovšetkým v prípade rodín Koháryovcov, Kubínyiovcov a Serényiovcov. Serényiovci napríklad znovuosídlili počas tureckých bojov vyľudnenú obec Máié osadníkmi zo svojich statkov v Čičmanoch v Trenčianskej župe. V dôsledku podobných osídlení sa znovu začal život v Dlhej Vsi, Kečove, Ardove a Meliate. István B. Kovács v jednom svojom prehľade o dejinách osídlenia konštatuje, že „veľká časť evanjelických a rímskokatolíckych spoločenstiev, nachádzajúcich sa medzi kalvínskymi dedinami [v Gemeri - pozn. J. L.] je aj z hľadiska svojho pôvodu cudzia, a to slovenská. Väčšina z nich sa do 20. storočia v jazyku pomaďarčila a zároveň so zmenou jazyka sa prispôsobila svojmu okoliu aj vzdelaním a spôsobom života. Pamiatku svojho cudzieho pôvodu zachovávajú vo svojich menách i tradíciách" (B. Kovács 1999,121). Na východe, v okolí Košíc, ako aj v Šariši možno po pustošeniach na konci 17. storočia (turecké vojny, kurucko-labanské boje atď.) pozorovať expanziu slovenských a rusínskych živlov (Kniezsa 1941, 54) a ich čiastočné pomaďarčenie (napr. Chorváty. Viď: Bodnár 1991). Na prelome 19. a 20. storočia možno v tejto oblasti pozorovať ďalší posun - a neskoršie pomaďarčenie - poľských skupín smerom na juh (Buzica, Janik). Príchod bulharských zeleninárov do Podunajskej nížiny, ako i do Novohradu a údolia Bodvy možno klásť do posledného desaťročia 19. storočia. Od 18. storočia sú prakticky na celom sledovanom území prítomné rôzne skupiny Cigánov/Rómov, hoci ich prvý výskyt možno klásť do oveľa skoršieho obdobia. Početné údaje dokazujú, že ich prvé skupiny sa objavili pravdepodobne už v 13. storočí, respektíve vieme i o tom, že v roku 1417 prešiel územím dnešného južného Slovenska veľký dav Cigánov. Z nasledujúcich storočí disponujeme čoraz početnejšími údajmi o prítomnosti Cigánov na nami sledovanom území, o ich ťažkostiach s prispôsobovaním sa (aj so štatistickými údajmi viď: Horváthová 1964, 98-153; Krekovičová 1999, 21-23). Vykonávaním špeciálnych remesiel (plátanie kotlov, korytárstvo, výroba nepálených tehál a kováčsky zhotovených klincov, ako i muzikantské remeslo atď.) sa im podarilo organicky zapojiť do každodenného života väčšinového obyvateľstva (prehľad každodennej kultúry Cigánov viď: Horváthová 1964, 177-372). „V blízkosti rieky boli vykopané tri jamy s priemerom asi desať metrov v hĺbke asi po pás. Keď sme prišli do ich blízkosti, v jednej práve miesila trojčlenná cigánska rodina do vodou zriedenej hliny plevy. Ako sme sa neskôr dozvedeli, bola to veľmi dôležitá prísada pre väzbu a spevnenie váľkovej tehly. Keď sme sa priblížili k pracujúcej cigánskej rodine a zazreli nás, spýtali sa, či nechceme skúsiť to, čo robia oni? Nám pravdaže nebolo treba dvakrát hovoriť, už aj sme s radosťou utekali do 113
