Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Úvod k nemeckému osídleniu na Slovensku
Významný je druhý bod právnej knihy, ktorý obsahuje ustanovenie o rovnoprávnosti mužov a žien pri nadobudnutí práv. Práve na tomto bode sa zakladá rodinný a dedičský zákon spišských Sasov, ktorý sa v mnohom odlišuje od práva nemeckých Sasov i právnym vzťahom medzi manželmi. Medzi spišskými Sasmi neexistovali stavovské rozdiely, z čoho vyplýva, že nemohli vzniknúť následky, ktoré by vyplývali z manželstva medzi nerovnakými ľuďmi, ako je to vo viedenskom práve. Spišské právo dalo ženám možnosť voľnej dispozície nad jednou tretinou z polovice majetku a to isté oprávnenie mali i muži. Nemecké právo neobsahovalo podobné klauzuly. Z ustanovenia, že žena ako procesné nespôsobilá, teda jej zákonným poručníkom je muž, nevyplýva, že by mohol muž s jej majetkom svojvoľne disponovať. Mužovo dispozičné právo sa nevzťahuje ani na ženin hnuteľný majetok, lebo zákon jasne hovorí, že muž nesmie predať ženine šaty. Taktiež žena nemôže predať mužov majetok. Z tohto rovnocenného právneho vzťahu vyplývajú aj prirodzené dedičské práva. Body v zákone, ktoré sa vzťahujú na veno a na majetok, prispievajú k celkovej istote ženy. Právna kniha podrobne upravuje i právne pomery medzi rodičmi a deťmi. Zipser Willkuhr obsahovala všetky atribúty, ktoré sa dali uplatniť na udržanie zákonitostí osobného a verejného života spoločenstva spišských Nemcov. Každoročne bol volený richtár, prísažní, notár a tribún, ktorý bol zbehlý v práve. Okrem toho volili mestského gazdu, dozorcu nad mlynmi, lesmi a ostatnými mestskými inštitútmi, pastierov a poľných strážcov. V každom meste všetky výsady požívali iba mešťania, z ich radov bol volený aj richtár. Do meštianskeho stavu mohol byť prijatý každý, ktorý spĺňal isté podmienky: pochádzal zo zákonného manželstva, bol mravne bezúhonný, vyučený majster v niektorom remesle, vlastnil dom a majetok a zaplatil istú taxu za prijatie. V roku 1412 postihol 16 spišských miest ťažký údel - dostali sa do zálohu poľským kráľom a zostali v ňom celých 360 rokov. Odovzdaním do zálohu uhorským kráľom Žigmundom (1395-1437) bola rozbitá Provincia 24 spišských miest, ktorá im dovtedy zaručovala samosprávu, kultúrne a hospodárske napredovanie a slobodu. Boli to mestá Spišská Nová Ves, Ľubica, Spišská Belá, Ruskinovce, Tvarožná, Vrbov, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami a Matejovce, ďalej tri korunné kráľovské mestá - Podolľnec, Hniezdne, Stará Ľubovňa a Ľubovniansky hrad s jeho poddanskými obcami. V prvých rokoch zálohu v spomínaných mestách pokračoval vžitý spôsob hospodárskeho a spoločenského života, neskôr začali poľskí starostovia zavádzať nové zvyky. Uhorskí panovníci napriek danému stavu považovali mestá dané do zálohu za svoje a zasahovali do ich záležitostí, potvrdzovali listiny a povoľovali trhy a jarmoky. Úsilie uhorských panovníkov ale i uhorských snemov o vyslobodenie spišských miest bolo však márne vzhľadom na odpor a rozličné zámienky poľských panovníkov. Napr. v roku 1514 a 1525 uhorský snem nariadil ich vykúpenie osobitným zákonom, ktorý však v dôsledku vojnových udalostí pri Moháči nemohol byť uplatnený. Od roku 1552 po rok 1765 nebolo 46
