Sopoliga, Miroslav: Ukjrajinci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, ľudovej architektúry a bývania - Interethnica 2. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Tektonika ľudových stavieb
hodili dozreté 12-15 rokov staré stromy z hustejších lesných porastov, lebo tieto boli najhutnejšie, najsilnejšie a najzdravšie. Za kvalitnejšie považovali stromy rastúce na severnej strane svahu, nakoľko rástli pomalšie, čiže boli tvrdšie. Kvalita dreva sa určovala tak, že obuchom sekery udreli po kmeni; zdravý strom „zvonf" a poškodený „dudnľ”. V priemere guľače merali 10-13 coľov (20-30 cm). Smrekové a jedľové trámy boli o niečo hrubšie, takže štvorhranné trámy po okresaní merali 15-20 cm. Tenšie drevá (okolo 10 cm) sa používali na krokvy. Od hrúbky stromov záležalo aj množstvo potrebného materiálu. Obyčajne na postavenie domu bolo potrebné zrúbať 50-70 stromov. Dĺžka hotových trámov dosahovala 5-7 m. Na spodné, vrchné a niektoré pozdĺžne trámy zrubu potrebovali aj dlhšie drevá (11-16 m). Zoťaté stromy hneď na mieste očistili od vetiev a v mnohých prípadoch aj od kôry. Odkôrovanie spravidla ponechávali až na jar, kedy sa kôra ľahko oddeľuje od kmeňa. Zvážali ich na vopred určené miesto taktiež poväčšine vjari. Používali k tomu krátke sane („sani”, „korčoly”) s vlekmi („voloky”). Ako ťažná sila slúžil volský alebo konský záprah. Pritom si dedinčania vzájomne vypomáhali. Na rozdiel od poľských Lemkov, pre Ukrajincov na východnom Slovensku bolo charakteristické to, že vzhľadom na horšiu kvalitu stavebného materiálu sa tu pomerne dlhšie zachovali mnohé archaické prvky v ľudovom staviteľstve a že sa tu v mnohých prípadoch vyžadovala oveľa väčšia dômyselnosť a vynaliezavosť pri konštruovaní jednotlivých komponentov domu a jeho vnútorného zariadenia. To isté platí aj vo vzťahu východnej a západnej časti skúmaného regiónu. Staršie stavby sú stavané z guľatého dreva. V okolí Sniny a Medzilaboriec v skúmanom období obydlia z guľačov boli charakteristické takmer pre všetkých chudobných roľníkov, naproti tomu, čo v poľských lemkovských a bojkovských horských terénoch v tomto čase boli všeobecne rozšírené pologuľače a guľatina sa tu používala už iba veľmi sporadicky115. Podobne to bolo aj v centrálne a v západne položených oblastiach severovýchodného Slovenska, kde sa drevo opracovávalo z dvoch alebo štyroch strán. Robilo sa to hlavne preto, aby hrúbka kmeňa na obidvoch stranách bola rovnaká, aby jednotlivé trámy pri väzbe zrubu dobre na seba doliehali a aby steny boli hladké. Iba v niektorých lokalitách, kde bolo možné zabezpečiť kvalitný jedľový materiál, ako sme to už spomínali, stavby stavali z pologuľačov, šírka ktorých dosahovala niekedy až 50-60 cm. Rozrezaním kmeňa na polovicu ušetrili väčšie množstvo stavebného materiálu a zároveň tým zabezpečovali vyrovnanie povrchu stien vo vnútri domu. Súčasne s prípravou základného stavebného materiálu zabezpečovali aj materiál na zhotovenie povaly, dlážky, dverí, okien a krovu, o čom sa zmienime ďalej. Ako pomocné materiály v ľudovom staviteľstve, a to najmä pri konečnej úprave domu, používali kameň, hlinu, vŕbové a lieskové prútie. Kameň ako základný stavebný materiál pri výstavbe domu začína sa uplatňovať až v 20.-30. rokoch minulého storočia v súvislosti so zlepšením životných podmienok niektorých roľníkov, hlavne po návrate prvých „amerikánov” do 62
