Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
László Bukovszky: Štátna bezpečnosť a maďaarskej revolúcie roku 1956 v katolíckej cirkvi v Československu
Jozef Halko OHLAS MAĎARSKEJ REVOLÚCIE ROKU 1956 V KATOLÍCKEJ CIRKVI V ČESKOSLOVENSKU Analýzy postojov a fungovania katolíckej cirkvi počas štyridsaťročnej existencie komunistického režimu potvrdzujú, že práve cirkev napriek svojej ideologickej odlišnosti bola jedinou legálne existujúcou, pritom sústavne obmedzovanou opozičnou štruktúrou vtedajšej spoločnosti. Najvyššie komunistické vedenie ju vtedy charakterizovalo ako „reálnu silu, ktorá v sebe skrýva možnosť zneužitia proti záujmom pracujúceho ľudu a proti výstavbe socializmu“ a to pre jej „dobrú organizáciu... masovú základňu a silu náboženských prežitkov v mysliach ľudí“.1 Táto „reálna sila“ sila sa začala prebúdzať aj v prvých mesiacoch roka 1956 po kritike stalinských deformácií na XX. zjazde KSSZ a po celoštátnej konferencii Komunistickej strany Československa (KSČ) z polovice júna, pretože ich vnímala ako náznaky politického odmäku. Od jari 1956 silneli zo strany cirkvi kritické hlasy voči cirkevnej politike štátu, konkrétne v máji predložil Celoštátny mierový výbor katolíckeho duchovenstva svojich 34 požiadaviek. Tento pohyb vo vnútri cirkvi vyvrcholil, keď 27. októbra 1956 štyria slovenskí biskupi dňa podali vláde petíciu s požiadavkou na zmeny cirkevných zákonov s odvolaním sa na zmeny v susednom Poľsku a Maďarsku. Hoci biskupi svoje požiadavky formulovali pred vypuknutím nepokojov v Maďarsku, komunistická vláda ich dostala práve v čase ich maximálneho vyhrotenia, čo vnímala ako akt odporu cirkevných predstaviteľov „podľa maďarského vzoru“.2 Za „maďarský vzor" komunisti akiste pokladali kardinála Józsefa Mindszentyho, ktorý po oslobodení z internácie 3. novembra večer prehovoril v priamom rozhlasovom vysielaní. Prebiehajúcu revolúciu definoval ako národnooslobodzovací zápas proti sovietskej okupácii a komunistický režim označil za skrachovaný. „Ako hlava katolíckej cirkvi vyhlasujem“, dodal kardinál, „ že všetky ujmy, ktoré Cirkvi spôsobil skrachovaný, násilnícky a lživý režim, odstránime!“3 Neprekvapuje teda, že už 24. októbra dostali všetky okresné oddelenia ministerstva vnútra ČSR (MV) rozkaz celoplošne skúmať verejnú mienku o revolučných udalostiach v Maďarsku4 a je len logické, že bezpečnostné orgány ostro sledovali aj cirkev, jej duchovných a veriacich. Ešte aktuálnejším sa takýto monitoring ukazoval, keď v Maďarsku 4. novembra zasiahli proti revolúcii sovietske vojská. V ten istý deň československý minister vnútra Rudolf Barák vyhlásil okamžitú „stopercentnú pohotovosť“ všetkých príslušníkov MV a jeho útvarov a do 18.00 toho istého dňa žiadal situačné správy o verejnej mienke občanov.5 Tieto správy, samozrejme, opäť opisovali i postojov duchovenstva k Mindszentymu a jeho protisocialistickým a protisovietskym výrokom. Odoziev na Mindszentyho krátke pôsobenie zachytila Štátna bezpečnosť (ŠtB) medzi kňazmi relatívne málo, a to prevažne negatívnych. Malo to iste svoj dôvod: duchovní boli vo vyjadreniach k tejto problematike zvlášť opatrní na základe nedávnej
