Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Simon Attila: A szlovákiai magyarok és az 1956-os forradalom
A szlovákiai magyarok és az 1956-os forradalom Attila Simon Maďarská menšina na Slovensku a revolúcia roku 1956 55 Zhrnutie Štúdia analyzuje reakcie maďarskej menšiny na Slovensku na revolúciu v Maďarsku roku 1956. Pramene tejto zatiaľ nedostatočne prebádanej témy predstavujú predovšetkým československé agentúrne správy a spomienky súčasníkov. Maďarská menšina žijúca pod diktatúrou strany stalinského typu mala v prvej polovici 50. rokov, napriek nepriepustnej štátnej hranici s Maďarskom, presné informácie o tamojšom vývoji. Okrem pevných cezhraničných zväzkov k tomu prispel predovšetkým rozhlas. Agentúrne správy však neinformovali len o tom, že Maďari na Slovensku sledovali udalosti v Maďarsku so zvýšenou pozornosťou, ale aj o tom, že od nich očakávali i zmenu vlastného postavenia. Najčastejšie sa objavujúcim motívom bolo, že dúfali v rozšírenie svojich menšinových práv, ale prvýkrát od povojnového obdobia bezprávia sa pertraktovali aj názory, že môže dôjsť k revízii následkov výmeny obyvateľstva a deportácií. Maďarské obyvateľstvo na Slovensku sledovalo s veľkými sympatiami aj opätovný vzostup Imreho Nagya. Videli v ňom totiž osobnosť, ktorá by mohla byť pre nich záchranou pred kolektivizáciou. Keďže vo vtedajšom Československu neexistovali demokratické možnosti vyjadrenia verejnej mienky, maďarská menšina na Slovensku mohla prezentovať svoj názor na revolúciu len formou symbolických aktov. Často to boli vplyvom revolučných udalostí znásobené emocionálne poryvy, konkrétne prejavy národnej hrdosti. Preto sa v mnohých obciach spievala maďarská národná hymna, na čo československá moc, už tradične netolerantná voči používaniu národných symbolov, ihneď odpovedala retorzne. Po 4. novembri bolo charakteristickou formou študentskej revolty, že vo viacerých mestách nosili mladí na odevoch čierne smútočné pásky. Takéto prejavy bolo možné sledovať napríklad v Bratislave, v Štúrove a v Lučenci. Napriek tomu, že komunistický režim mal obavy z reakcií maďarskej menšiny na Slovensku - čoho prejavom bolo, že medzi mobilizovanými vojakmi v zálohe neboli Maďari - usiloval sa využiť ju na vlastné ciele. Nebolo náhodou, že na čelo centra pre pomoc Maďarskej strane pracujúcich, ktoré vzniklo 28. októbra pri ÚV KSS, vymenovali práve Júliusa Lôrincza, predsedu Csemadoku. Úlohou Maďarov na Slovensku malo byť v prvom rade, aby sa zvláštne vydania denníka Új Szó a iných maďarských tlačovín ilegálne dostali na územie revolučného Maďarska. Okrem toho väčšina agentov bezpečnosti posielaných cez hranice s cieľom získavania informácií bola maďarskej národnosti. Na zasadaní ÚV KSS v dňoch 12.-13. decembra Karol Bacílek spokojne skonštatoval, že v dňoch maďarskej krízy Maďari na Slovensku dobre zložili skúšku z vlastenectva. Toto konštatovanie, z ktorého priam dýchala demagógia, však ani zďaleka neodrážalo skutočnosť. Bolo pravdivé len do tej miery, že maďarská menšina otvorene nepodporila, ba ani nemohla podporiť revolúciu v Maďarsku. Príčina spočívala v dôsledkoch obdobia bezprávia bezprostredne po vojne, ktoré vtislo svoju pečať ešte aj životu v polovici 50. rokov.
