Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)

Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku

102 Jozef Leikert

Zaujímavé vysvetlenie, prečo v Maďarsku vypuklo ľudové povstanie, predniesol na zasadnutí Politbyra ÚV KSSZ v Moskve 24. októbra 1956 N. S. Chruščov. Povedal: „Sama ideologická práca nepomôže, ak nezabezpečíme zlepšenie životnej úrovne. Nie je náhoda, že k neporiadkom došlo v Maďarsku a Poľsku, a nie v ČSR. Je to preto, že v ČSR je životná úroveň neporovnateľne vyššia.“43

To straníckym orgánom v Česku a na Slovensku polichotilo. Aj preto sa vláda rozhodla na svojom zasadnutí 29. novembra 1956 znížiť ceny spotrebných tovarov, hoci sa s tým nerátalo a neboli na to najvhodnejšie ekonomické podmienky. Váhajúcich aj to isto presvedčilo, že u nás nemáme dôvody búriť sa, Československo predsa nie je Poľsko a Maďarsko.

Obavy z nepokojov však boli, dôkazom toho je i to, že Byro ÚV KSČ 19. novembra 1956 schválilo interný príkaz Generálnej prokuratúry neprepúšťať politických väzňov. Dôvod bol prostý. Čo ak by prepustení začali rozdúchavať vášne a vzorom by im boli maďarské nepokoje?

Spomínali sme, že slovenskí a českí spisovatelia zaujali k maďarským udalostiam vlažný postoj, o nič lepšie sa netvárili ani ostatní intelektuáli. Avšak funkcionári Ústredného výboru Zväzu československých spisovateľov, ktorí zasadali v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach 25.-26. októbra 1956, zhodou okolností v čase, keď sa začínali maďarské nepokoje, bez dlhého rozmýšľania prijali odsudzujúcu rezolúciu. Jediný, kto sa zdržal hlasovania, bol český spisovateľ Pavel Kohout. O desať dní neskôr zasadal Výbor Zväzu slovenských spisovateľov, na ktorom o udalostiach v Maďarsku, ale aj o prijatej rezolúcii, informoval Ctibor Štľtnický. Výbor sa k udalostiam u našich južných susedov staval rezervovane, nič nenasvedčovalo, že by sa chcel maďarských spisovateľov a ich rozpusteného zväzu zastať. Napriek tomu sa niektorí horlivci snažili presadiť, aby aj Výbor Zväzu slovenských spisovateľov vydal podobnú rezolúciu. Nakoniec prevládli alibistické hlasy, že do vnútorných záležitostí Maďarska sa miešať netreba. ÚV KSS chcel mať všetko pod kontrolou, preto navrhol, aby spisovatelia išli do južných okresov Slovenska na besedy a vysvetľovali situáciu v Maďarsku, hoci mali iba minimum dôveryhodných informácií. 0 to viac boli „naspievaní", čo majú hovoriť. Poslali ich tam nie preto, lebo tam žila početná maďarská menšina, ale preto, lebo sa tam nachádzalo veľa utečencov z Maďarska. Besedy sa uskutočnili v dňoch 6., 7. a 8. novembra 1956 a zúčastnili sa na nich títo spisovatelia a redaktori Kultúrneho života: Egri, Ferko, Gabaj, Lazarová, Lenko, Reisel, Štítnický, Tóth, Ruppeldt, Mács, Berta, Mináč, Špitzer.44 Besedy mali slúžiť „ako prevencia proti prípadným masovým prejavom sympatií k maďarskému povstaniu zo strany príslušníkov maďarskej menšiny".45

S pribúdajúcimi dňami, keď sa situácia postupne vyjasňovala, čoraz viac slovenských spisovateľov sa začalo vyjadrovať v médiách v prospech sovietskeho zásahu. Najvýrečnejší bol Ctibor Štľtnický, Ján Poničan, Krista Bendová, ale aj Vladimír Mináč a mnohí iní. „Celkovo počas maďarských udalostí vystúpilo v tlači, rozhlase a na verejných podujatiach vyše 50 slovenských a českých spisovateľov.“46

Bolo to veľa, alebo málo? Z dnešného pohľadu neprimerane veľa. Podstatné je, že mnohých tieto vyhlásenia dodnes mrzia. Robili to vraj pod vplyvom propagandy a diktátu z Moskvy. Vladimír Mináč na našu otázku, či to bolo skutočne nevyhnutné, odpovedal jednou vetou, ktorá hovorí za všetko: „Nectí nás to, mňa určite nie, radšej som si mohol zahryznúť do jazyka.“47

Napriek tomu sa členom ÚV KSS zdalo, že sú spisovatelia málo aktívni. Najviac ich sklamali verní, od ktorých očakávali, že získajú na svoju stranu aj ďalších. Vedúci od-