Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku
100 Jozef Leikert že nepokoje sa prevalia do Československa a iniciatívu prevezmú reformne orientovaní intelektuáli na čele so spisovateľmi. Tí totiž s veľkými sympatiami privítali udalosti v Poľsku a očakávali, že k niečomu podobnému príde aj u nás. V Slovenskom národnom archíve sú o tom dva dokumenty. Ide o výpoveď Branislava Chomu a Michala Chorvátha. Vo výpovedi Chomu čítame: „Emancipovanie ľudových demokracií spod protektorského vplyvu ZSSR pokračuje a príde čoskoro doba, že to nastane aj u nás. Aj sovieti si to raz musia uvedomiť. Teraz dúfam už konečne bude aj u nás demokratizácia na postupe a že ju Bacílkovia a Michaličkovia nezastavia.“35 Chorváth vo výpovedi povedal: „Buď príde u nás našská obmena poľských udalostí, alebo príde ešte (na krátky čas len) teror, ktorý však už vydržíme. Neverím..., že by sa našlo päť spisovateľov, čo by išli proti. Dnes sme jednotní ako nikdy. Ak hore nechápu, čo táto spisovateľská jednota znamená, tým horšie pre nich.“36 Uverejniť v Kultúrnom živote otvorený list Václavovi Kopeckému sa okrem Mňačka pokúsil aj Vladimír Mináč. Nebol to taký list, ako napísal Mňačko, ale odpoveď na Kopeckého vystúpenie na celoštátnej konferencii KSČ v júni 1956, kde ostro odsúdil II. zjazd československých spisovateľov. Ani jeho článok nemohol vyjsť,37 hoci bol plánovaný do čísla 43 Kultúrneho života, ktoré vyšlo 27. októbra 1956. Tlačový dozor už zalomený článok stiahol a poslal na ÚV KSS. Aby v novinách neostalo voľné miesto, na poslednú chvíľu tam dali riport hudobného skladateľa Zdenka Mikulu, ktorý bol s koncertnými umelcami na zájazde v Kórei, Číne a ZSSR, hoci tento príspevok mohol vyjsť v hociktorom ďalšom čísle. Mináč spomína: „Keď som článok písal, cítil som, že nevyjde, pretože takéto materiály sa nezvykli uverejňovať. Nahovoril ma naň Laco Mňačko, ktorému nevyšiel podobný materiál o Kopeckom. Už vtedy sme sa dohodli, že po nejakom čase to skúsim ja, i keď Lacov článok bol podstatne ostrejší a zásadovejší. To, že oba články nevyšli, dokazuje, ako boli strana a vláda bezmocné a jej predstavitelia sa báli o svoje korytá.“38 Keď sme Mňačkovi prezradili, čo nám Mináč povedal, skonštatoval, že „na úvé boli samí poserovia. Všetci sa báli pofidemého Kopeckého, ktorý bol mimoriadne hlúpy a navyše arogantný a nafúkaný. Nečudujem sa, že sa tohto zlého človeka bál aj Bacľlek, dokonca aj David mal z neho strach. Predpokladám, že obavy mal pred ním aj Gottwald, ktorý ho poznal ešte z moskovského pobytu cez vojnu a vedel, čoho všetkého je schopný. Hádam len ja som sa ho nebál...".39 Udalosti v Maďarsku roku 1956 zaskočili aj slovenských spisovateľov. S niečím podobným nerátali. Pre každého bolo prekvapením, čo sa tam udialo, a nemali čas na veľké diskusie, preto sa k situácii v Maďarsku veľmi nevyjadrovali. Svoje isto zohral strach, báli sa, že ich uväznia, najmä tých, ktorí mali povesť neposlušných. Neskôr prevládal názor: nediskutovať a nestavať sa proti. Keď prišlo na lámanie chleba, zistili, že v podstate nič proti komunizmu nemajú, len sa im nepáčia praktiky vedúcich predstaviteľov. Najviac im prekážalo, že im zasahujú do novinárskej a spisovateľskej tvorby, čím potláčajú ich ľudské a profesiové práva. To sa im napokon nezdalo až také vážne, mohlo byť aj horšie... Za najväčšiu chybu v prístupe spisovateľov považujeme, že Zväz slovenských spisovateľov oficiálne neprotestoval proti násilnému rozpusteniu Maďarského zväzu spisovateľov. To nebolo zo strany slovenských spisovateľov kolegiálne ani morálne. Do podobnej situácie sa mohli dostať i oni, aj u nás mohlo ÚV KSČ alebo ÚV KSS hocikedy rozpustiť spisovateľské zväzy, napokon to plánovali už po druhom celoštátnom zjazde. Istotne by sa ich dotklo, keby kolegovia z iných krajín mlčali a nezastali sa ich ani maďarskí spisovatelia, s ktorými mali dobré vzťahy.
