Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)
Viliam Kratochvíl: K možnostiam oslabovania predsudkov a stereotypov v tvorbe učebníc dejepisu
40 Viliam Kratochvíl rickej vedy."4 V bežnom i odbornom myslení sa učebnica považuje za „nižší“ typ historickej literatúry, za popularizáciu, teda za text, ktorý už leží za samotnými hranicami, ktoré vymedzujú pole historiografie. Myslím si i po praktických skúsenostiach z tvorby učebníc i diskusiách okolo nich, že tento prístup častokrát zvádza autorov učebníc, prevažne historikov k takým postupom, ktoré nie sú príznačné v spoločenstve historikov-bádateľov zdieľajúcich isté kritéria pre hodnovernosť svojho príbehu z minulosti. Napríklad autor učebnice, historik si v nej explicitne kladie za cieľ: „Verne a pravdivo podať udalosti najnovších, často ešte stále živých a neuzavretých dejín,“5 pričom je zrejmé, že takýto explicitný cieľ by nevyjadril vo svojej štúdii či monografii. Ďalší autor učebnice vlastivedy, docent geografie sa vyberá v učebnici do krajiny ľudí, ktorí „majú dobré a šľachetné srdcia, (v najnovšom prepracovanom vydaní -pozn. autora) i veselú povahu"6 Patria však k nim len Slováci, lebo v učebnici nie je ani len zmienka, že na Slovensku žijú aj príslušníci národnostných menšín. Do tretice autor učebnice dejepisu, historik uvádza, že „po druhej svetovej vojne víťazi zahalili nacisticko-fašistickú minulosť Chorvátska a Slovenska a tak tieto krajiny, ako súčasti Česko-Slovenska a Juhoslávie, zaujali miesto medzi víťazmi.“7 Opäť treba vysloviť pochybnosť, či by takto autor postupoval v serióznej vedeckej štúdii. Tieto tri príklady nastoľujú problematiku vedeckej korektnosti a vedeckého poznania, ktoré autori jednoducho nemôžu „odložiť" pri tvorbe učebného textu pre žiakov základných a stredných škôl. K podobnému „rozdvojovaniu" prichádza i v procese uvedomovania si svojej perspektívy a vlastného stanoviska v učebnici dejepisu. Na jednej strane je v nej prirodzene zakódované to, čo autori považujú za relevantné, za dôležité si pripomínať. To všetko si uvedomujú zo svojho stanoviska, lebo je to jediná možnosť, ako si priblížiť minulosť. Tento prirodzený aspekt však mnohí autori učebníc vedome či nevedome preceňujú a sú presvedčení, že so svojím apodiktickým, bezpodmienečným „tak to bolo“ sa môžu obrazne povedané postaviť pred žiakov. Je však málo pravdepodobné, že by sa takto postavili v diskusii zoči voči svojim kolegom
