Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2017 - Acta Ethnologica Danubiana 18-19. (Dunaszerdahely-Komárno, 2017)
Közlemények
Acta Ethnologica Danubiana 18-19 (2017), Komárom-Komárno Dokumentácia malých sakrálnych pamiatok vo Výskumnom centre európskej etnológie v Komárne József Liszka Výskum a dokumentácia malých sakrálnych pamiatok z pohľadu etnológie nemá vo východnej a strednej Európe vo všeobecnosti príliš bohatú históriu. Povrchný pozorovateľ by si mohol myslieť, že rozvoju vedy o ľudovej religiozite bránila hlavne komunistická ideológia. Zdanie však klame. V záujme pochopenia tejto problematiky je nutné uviesť krátky pohľad do minulosti. Maďarský a slovenský národopis (a dodajme, že v podstate i národopis všetkých východo- a stredoeurópskych národov) sa začal rozvíjať v prvej polovici 19. storočia, v zásade pod nemeckým vplyvom. Etnografi toho obdobia pátrali hlavne po predkresťanských, „pohanských“ prvkoch v ľudovej kultúre, aby sa s ich pomocou pokúsili zrekonštruovať svet niekdajšej „pohanskej“ germánskej, slovanskej, resp. maďarskej viery, v našom prípade iným slovom „maďarskú mytológiu“. Podľa vzoru nemeckej mytológie Jacoba Grimma z roku 1835 (Grimm 1835) bola vydaná v roku 1854 publikácia o maďarskej mytológii, ktorej autorom bol zohorský kňaz, Arnold Ipolyi (Ipolyi 1854). Takéto poňatie ľudovej kultúry považovalo oveľa novšie a modernejšie prvky kresťanstva v maďarskej ľudovej kultúre z hľadiska etnografie nezaujímavé, cudzorodé. Tento názor bol dominantný ešte i v období medzi dvoma svetovými vojnami a Elemér Schwartz máme zverejnil s nadšením v celkom inom duchu napísané pôsobivé dielo bavorského farára Josefa Weigerta o výskume ľudovej religiozity (Schwartz 1928; Weigert 1925). V štvorzväzkovej syntéze maďarského národopisu toho obdobia boli venované prejavom religiozity v maďarskej ľudovej kultúre len tri (!!!) strany (Schwartz 1943). Situácia po druhej svetovej vojne sa postupne zmenila. Je pravda že komunistický režim vyslovene nepodporoval etnologické výskumy ľudovej nábožnosti, ale od konca šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov v Maďarsku ich ani nezakazoval (diametrálne odlišná bola situácia vo vtedajšom Československu). A tak mohli v Maďarsku niekoľkí folkloristi (Sándor Bálint a Zsuzsanna Erdélyi) a neskôr ich mladší kolegovia (Gábor Barna, János Bárth a Gábor Tüskés) už pred pádom komunistického režimu vytvoriť solídne základy maďarského národopisu náboženstva. A tak už v druhej polovici 80. rokov (teda za Kádárovho režimu!) v jednom zo zväzkov novej osemzväzkovej syntézy maďarského národopisu, venovanom folklóru, môžeme nájsť viac než stopäťdesiatstranový súhrn s tematikou ľudovej religiozity (Bárth 1990; Bartha 1990; Kosa 1990; Szigeti 1990). Ako som už vyššie uviedol, situácia v povojnovom Československu bola úplne odlišná. Hoci výskum ľudovej religiozity mal v českej etnografii istú tradíciu už pred druhou svetovou vojnou (viď napr. Procházka 1910), venovať sa etnológii náboženstva bolo po roku 1948 oficiálne prakticky nemožné (bádatelia mohli venovať istú pozornosť len výskumu ľudového umenia so sakrálnym obsahom v rámci etnologických výskumov). Ešte horšia bola v tomto období situácia na práve vznikajúcej vedeckej oblasti - maďarského národopisu na Slovensku. Nakoľko vo výskume ľudovej kultúry tejto národnostnej menšiny bolo nutné predovšetkým odstrániť existujúce veľké medzery, počas výskumnej práce už jednoducho nezostala 93
