Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2015 - Acta Ethnologica Danubiana 17. (Dunaszerdahely-Komárno, 2015)

Tanulmányok - Bárth János: A lengyelfalvi eset. Néprajzi szemléletű történeti életkép egy 18. századi székely faluról

dzajú z Košíc, aj medzi zachránenými boli viacerí takí, ktorí pochádzali zo Slovenska, a vďaka týmto hrdinkám prežili obdobie prenasledovania v Budapešti. Všetky tri boli veriace katolíčky a členky Spoločnosti sociálnych sestier.

Sára Salkaházi (Schalkház) (1899, Košice - 1944, Budapešť)

Martýrka Sára Salkaházi je jednou z najznámejších osobností zo skúmaného regiónu, ktoré získali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Pochádzala z bohatej rodiny, jej otec, Lipót Schalkház bol známym košickým hotelierom.77 Členkou Spoločnosti sociálnych sestier, vedenej Margit Slachtou sa stala ešte vo svojom rodnom meste. Keď sa dostala do Budapešti, Margit Slachta ju už v r. 1940 zapojila do aktivít v prospech Židov, čoraz viac vylučovaných z maďarskej spoločnosti. Ako členka spoločnosti zohrávala dôležitú úlohu v záchranných akciách, ukrývala najmä ženy a deti. 27. decembra 1944 ju nyilašovci odvliekli z domova pre robotníčky na ulici Bokréta v Budapešti, spolu so 4 chránenkyňami a učiteľkou náboženstva Vilmou Bemovits78 po tom, ako ich jedna dvadsaťročná dievčina udala. Zomreli martýrskou smrťou: spolu s chránenkyňami ich nyilašovci zastrelili na nábreží Dunaja. Počas súdneho pojednávania v r. 1967 obžalovaný člen Strany šípových krížov vypovedal, že pred spustením paľby rádová sestra „... sa s nevysvetliteľným pokojom otočila k popravcom [...] potom si kľakla, a so zrakom zdvihnutým na nebesá sa široko prežehnala“ (Ritter-Smith-Steinfeld 2009, 258).

Po vojne jedna z členiek spoločnosti, Hedvig Jolsvai iniciovala v r. 1979 umiestnenie pamätnej tabule martýrkam na dome na ulici Bokréta. Jej žiadosť bola vtedajšími príslušnými úradmi hlavného mesta po konzultácii s úradom pre cirkevné záležitosti zamietnutá s odôvodnením, „že predmetná budova vlastne nie je miestom, kde sa popísané udalosti odohrali. Umiestnenie pamätnej tabule nie je odôvodnené ani podľa predstaviteľov cirkvi“. Neskôr v objekte bol zriadený špeciálny domov pre mladistvých, riaditeľ ktorého tiež žiadal o umiestnenie pamätnej tabule Sáre Salkaházi a Vilme Bemovits, ale aj on sa stretol s nevôľou. V r. 1987 nakoniec dal vyrobiť tabuľu z vlastných honorárov a odmien, resp. z finančných darov pedagógov školy a sociálnych sestier s týmto nápisom:

27. DEC EMBUA 1944.

TU POPRA VILI SKUPINU PRENASLEDOVANÝCH A DVE BOJOVNÍCKY PROTIFAŠISTICKÉHO ODBOJOVÉHO HNUTIA PEDAGOGIČKU - REHOĽNÚ SESTRU SÁRU SALKAHÁZI A UČITEĽKU NÁBOŽENSTVA VILMU BERN O V ITS

Na odhalenie tabule však nedostali povolenie, bola odhalená až v r. 1989 na zábradlí na nábreží Dunaja. Žiaľ, tabuľa bola dvakrát rozbitá (Hídvégi 2006, 255). Na opätovne odhalenej tabuli je nápis:

77 Na mieste bývalého hotela Schalkházovcov dnes stojí Hotel Slovan.

78 Vilma Bemovits (Košice, 1901 - Budapešť, 1944) pochádzala, podobne ako Sára Salkaházi, z dobre situovanej košickej rodiny. Do Budapešti sa dostala po maturite, učila sa za učiteľku náboženstva. So Sárou Salkaházi sa skamarátila ešte v Košiciach. V Budapešti žila a pracovala v dievčenskom domove na ulici Bokréta. Počas krutovlády zaobstarala ochranné pasy pre Židov ukrývaných v domove na pápežskej nunciatúre, pravidelne nosila jedlo obyvateľom domov označených žltou hviezdou. Žila vo veľkej biede, ale odmietla akúkoľvek protislužbu, ktorú jej ponúkali prenasledovaní. Aj ona získala ocenenie Spravodlivý medzi národmi v r. 2003 (Frojimovics-Molnár 2009, 71; Hídvégi 2009, 265-269).

72