Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)

A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Voigt Vilmos: Az aktuális közép-európai terminátor a folklorisztikában

je nemožné zistiť, čo jednotlivé pojmy znamenajú. Namiesto toho urobil prehľad najdôležitejších používaných termínov v dejinách maďarského národopisu. Autor potvrdzuje len to, že toto všetko nie je „marxistickým” alebo podobne inšpirovaným systémom, ale nepredkladá vlastnú pojmovú sústavu. V tom čase však Maďarská akadémia vied očakávala dielo v takomto duchu a väčšina prispievateľov má úspešne absolvované skúšky z marxistických predmetov. A napokon osem plus jedno zväzkové dielo, pripomínajúce Federica Felliniho sa pripravovalo tak dlho a zapojilo sa doň toľko autorov, že v ňom vskutku nenájdeme žiadnu jednotnú terminológiu. Tradičné predstavenie tradičných tém, s menším zreteľom na „modemé” javy. Popritom sa zrútil ideologický monopol, v ktorom sa toto dielo zrodilo.

Za poučné možno považovať nové témy, o ktorých sú príspevky vo vyššie spomínaných časopisoch, ročenkách. „Postsocialistická premena” (Etnografia Polska 2010/1-2) by sa asi mohla stať palcovým titulkom takýchto diel. Bohužiaľ označenie „post” je aj tu len zbytočnou ozdobou. V skutočnosti táto práca ponúka spontánne rozprávanie jednotlivcov - bez ambície na akúkoľvek analýzu alebo pojmovú sústavu. Podobným čarovným slovkom je aj „postmoderný” (napr. Ethnologia Polonica 27/2006) - poukazuje na význam „niečo „dnešné”, zatiaľ čo ani slovo „moderný” ani „post” nemajú presný význam. (Publikácia Kevina Harta Postmodernism. A Beginner 's Guide - Oxford 2004 — reprezentuje určitú skepsu.) - axióma, že bez spoločenskovedných pojmov nie je možné robiť modernú národopisnú vedu alebo folkloristiku. Pokiaľ takéto termíny boli kedysi platné - dnes už sotva považujeme za možné, že z diel Anthonyho Giddensa alebo Francisa Fukuyamu a Georga Sorosa, ktoré charakterizujú súčasnú spoločnosť, by sme mohli čerpať nové, vo folkloristike použiteľné termíny.

Mimochodom termín „postmoderný” sa „viac hodí” do „kultúrnej antropológie”, ako do tradičnej folkloristiky alebo etnológie. Vezmime do rúk poučnú teoretickú publikáciu Gabriela Troca (Postmodernismu! ín antropológia culturalä - Bucure§ti 2006), ktorá v osobitných kapitolách skúma „filozofické korene” a pojednáva o záveroch Nietzscheho, Heideggera, Derridu, Foucaulta, Lyotarda, dokonca i Lévi-Straussa a Geertza. Autor v závere publikácie používa aj pojem „etnografia”, no i tu sa odvoláva na diela Bronislawa Malinowského a Margaret Meadovej. Jedným slovom, ani jednu „národopisnú/folkloristickú” tému nespomína v postmodemistickej kultúmo-antropologickej variácii. Zrejme preto, lebo o tom ani nevie.

V poslednom desaťročí v stredoeurópskych spoločenských vedách čoraz častejšie zaznieva aj termín „postkolonialita”. Pôvod tohto slova je však jednoduchý: poukazuje na obdobie rozpadu tradičných koloniálnych sústav po druhej svetovej vojne. A skutočne, keď človek číta napr. knihu Edwarda W. Saida (Culture and Imperialism - 1993), môže uvažovať o tom, že podobne aj v našom prípade kresťanstvo, socializmus a internet „kolonizovali” folklór? Nebola by však takéto uvažovanie príliš lacné napr. pre opis súťaží rozprávačov? Neboli by radšej vhodnejšími terminologicko-experimentálnymi subjektmi milé príklady Saida, Verdiho Aida, diela Wole Soyinku alebo Salmana Rushdieho? Mená ako Flomi Bhabha, Gayatri C. Spivak sú prítomné čoraz viac (niekedy spôsobom modlitebného mlynčeka, podotýkajúc na margo). Flovoria o vzdialenejších kultúrach. A pripomenutie Slavoja Žižeka žijúceho v ich kruhoch (v Záhrebe), často znamená iba to, nakoľko je autor up-to-date. V štúdiách, ktoré som si najnovšie prezrel, som si nevšimol ani jeden prevzatý, skutočne použiteľný tennín. Situácia bola omnoho lepšia pred niekoľkými desaťročiami. Vo vrcholnom období francúzskeho štrukturalizmu bolo možné bez väčších ťažkostí aplikovať postupy týchto stúpencov aj v rámci výskumu folklóru.

Pravda, so záujmom sledujeme správy o „riaditeľoch robotníkov” alebo o „Titostalgii” (o nostalgii po Titovi). Sám by som si veru prečital hocijakú dôkladnú štúdiu o „kádárovskej nostalgii”, ale neviem - nazval by som tematiku „folklórom”? Dávnejšie by sme napr. jednoducho nazvali mestské Eurofestivaly javmi „folklorizmu”. Dokonca stále šíriace sa stavanie pomníkov (zároveň odstraňovanie, poškodzovanie a znečisťovanie pomníkov) môže skú-46