Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)
Tanulmányok - Agócs Attila: Történeti és néprajzi jegyzetek a nógrádi kőbányák történetéhez (Összefoglalás)
nútila strelmajstrov v období veľkej hospodárskej krízy, aby používali čím menej výbušnín tak, že tí si zo svojej úkolovej mzdy museli zaplatiť použité množstvo.41 Časť vyprodukovaného kamenného materiálu sa formou depony dostal na ďalšie spracovávanie ku kamenárom (ricerom), ostatná časť sa predávala ako lomový a drvený kameň. Riceri pracovali za úkolovú mzdu. Dostávali ju za kusy kresaním opracovaného kameňa a za metre kubické lomového kameňa ako vedľajšieho produktu svojej práce. Bolo to jednak „ťažké a človek bol vystavený poveternostným podmienkam, ale bolo to tak, že nám nikto nedirigoval. Dostal som surovinu. Keď som pracoval, pracoval, ak som nepracoval, nepracoval. Čo som vyprodukoval, zato som dostal výplatu... IAA: neskôr skúsil robiť vŕtača/ ... bolo to dobré, nebolo treba pracovať, predsa som tam nevydržal, lebo som pracoval za hodinovú mzdu a vždy som si myslel, že ma niekto stále sleduje, či niečo robím, alebo nerobím“.42 Kamenári chodili v menčestrových šatách tmavšich farieb, ktoré im šil fiľakovský krajčír Reiman. Potrebovali ich preto, lebo menčester bol trvanlivejší. Pracovali totiž tak, že sa počas kresania lakťami opierali o svoje stehná. Do práce nosili aj zástery (sure).*3 V lome pracovali ako pomocní robotníci aj Bosniaci, ktorí mali počas sviatkov ovinuté svoje pásy červenou šatkou. Riceri vyštudovali remeslo formou ústneho tradovania. Mladí chlapci z kamenárskych rodín nosili svojim otcom do bane obed a keď dosiahli vek 12-13 rokov, začali sa od starších učiť základné ťahy: „doobeda sme boli v škole, napoludnie sme niesli obed do bane, a kto mal na to sklon, ten tam zostal aj poobede babrať, až kým neskončil školu.“44 Ricer, ktorý učil svojho syna, dostával od spoločnosti príplatok. Posledný kamenár talianskeho pôvodu žijúci v Konrádovciach, Mihály Cosentino, to vysvetľoval takto: „kamenárske remeslo je také, že kým žijete, vždy sa musíte učiť... do bane som chodil od svojich 12 rokov“. Dávali mu najprv špicovať (spicelni) čadičové tehly (tégla) o rozmere 18x16 cm. Musel odstrániť hrče z bokov nahrubo opracovaných kociek. Ak bol učeň šikovný, stihol už za svojich učňovských čias spracovávať produkty dvoch-troch ricerov, teda popri výrobkoch vlastného otca aj ďalších majstrov (napr. József Berze robil pri svojom otcovi a pri majstroch Bélovi Zimanovi, Jánosovi Gálovi a Józsefovi Gálovi). Ošpicoval tak denne 50-60 väčších kociek. Ricer vysekal základné rozmery kameňa pomocou šablóny. Udrel len tak približne, a potom hodil kameň bokom. Učni museli odšpicovať hrče (görcs) z jednotlivých strán tak, aby vznikli hladké plochy. K tomu však ricer musel dopredu vedieť, kde všade sa kameň bude napínať. Ak bol potom kameň pekný - pekne sa štiepil, hovorilo sa, že je štráfový (strúfos). Proces učenia však mohol byť aj bolestivý. Často si učeň udrel články prstov, lebo si nevidel ruku, musel sa koncentrovať na to, čo robil. Zapálené rany sa v bani zaliepali cigaretovým papierom. Riceri hovorievali svojim učňom, že to je ešte stále iba nešikovná koža (ügyetlen bőr). Ak bol špicer šikovný, už vo svojich 16 rokoch sa mohol stať ricerom. Ak nebolo čo špicovať, dávali riceri učňom skúšať ryťkalpiene - teda robiť diery pre klin na štiepanie - do kociek, ktoré sa nazývali tehly — 15x20 cm („kalpicnyiket ásni a téglába“). Ak však kyjanicou (bunkó) netrafil kameň presne, ten sa nerozštiepil symetricky - spodok jednej polovičky bol užší ako vrch a opačne - boli teda pokazené. V takýchto prípadoch mohol ricer učňa potrestať aj fyzicky - údermi plechovou kamenárskou šablónou na zadok. Takéto bitky si učni dlho pamätali.45 Tradovanie z otca na syna sa v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. 41 Czágán Lipót jelentése a Korláti Bazaltbánya rt. üzemvitelével kapcsolatos ellenőrzésről, 1937. I. 5. MOL PMKB Ipari titkárság iratai - Z 36. 114 d. 102. sz. 42 (M. 1922 - Fiľakovo) - preklad citátu z maďarského jazyka: autor. 43 (M, 1922 - Konrádovce; M, 1926 - Fiľakovo). 44 (M. 1925 - Fiľakovo). 45 (M, 1930 - Fiľakovo; M. 1925 - Fiľakovo). 180
