Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)

Tanulmányok - Agócs Attila: Történeti és néprajzi jegyzetek a nógrádi kőbányák történetéhez (Összefoglalás)

(vápenec). Najväčšia časť kameňolomov však na sledovanom území vznikla v rokoch 1860 až 1895. Zakladateľmi a majiteľmi týchto bani boli buď miestni feudáli (napr. vo Fiľakove otvoril čadičový lom nazývaný „Villemkő“ Lajos Stephani v roku 1895), alebo obec (napr. lom na amfíbol-andezit otvorila obec Ábelová v roku 1860), cirkev (napr. v dedine Kosd otvorilo biskupstvo z Vácu vápencový lom v roku 1852) či akciové spoločnosti (napr. v Bulharoch vlastnila čadičový lom akciová spoločnosť Žulové bane v Poieni - maď. Kissebesi Gránitkőbányák Részvénytársaság). Využitie kameňa vyprodukovaného v novohradských lomoch bolo na prelome 19. a 20. storočia tiež rôznorodé. Najčastejšie sa andezit využíval formou drtí do základov stavieb, pri stavbe ciest a železníc, alebo pri stavbe pivníc, domov a mostov (Muľa, Dolná Strehová, Nógrádbercel), kresali sa však z neho aj kilometrovníky (Becske, Romhány). Z bazaltu sa vyrábali predovšetkým kocky na dláždenie ulíc (Veľké Dravce, Bulhary, Mačacia, Konrádovce, Somoskő), kým vápenec sa používal najmä na vypaľovanie vápna (Tuhár, Divín, Ružiná, Nézsa, Buják). Najčastejšie sa pieskovec používal na stavbu domov a mostov (Bánk, Romhány, Karancsberény, Salgótarján) (Schafarzik 1904, 176-196). V druhej polovici 19. storočia sa rozvíjalo v Novohrade aj ľudové kamenárstvo, vyrábali sa stĺpy, pamätné dosky či brúsne kamene (Felsőpetény), a v obciach Tisovníckej doliny a v priľahlých oblastiach aj náhrobníky, kríže, tabule, zárubne, napájadlá a osličky (Horný a Dolný Tisovník, Šuľa, Červeňany, Nedelište, Madačka, Suché Brezovo, Veľký Lom, Senné) (Pranda 1981, 160-169, Kušnierová-Šmelková 1998: 22-25, Šmelková—Kušnierová 2001, 181-188). Systematickú ťažbu mramoru pri Tuhári začala firma Baťa až v roku 1937. Ťažili tam mramorové bloky, ktoré rezali, leštili a používali na obklady a dlažby.2

II. Ťažba a príprava kameňov používaných pri stavbe ciest v Uhorsku

V Európe sa v podstate do novoveku používali a udržiavali cestné komunikácie, ktoré boli vybudované ešte za čias Rímskeho impéria. Vynález dvoch nových typov ciest sa viaže k menám Francúza Trésagueta (1775) a Škóta J. L. MacAdama (1822). „Makadámové“ cesty sa budovali nanášaním dvoch-troch vrstiev kamennej drte, ktoré v začiatkoch stláčala len premávka a od 18. storočia už aj cestné valce. Technológia pokrývania ciest kresanými dlažobnými kockami sa zavádzala až v 19. storočí - najprv sa používali kocky väčších, neskôr aj menších rozmerov. V Uhorsku sa tieto procesy rozbehli tiež v prvej polovici 19. storočia. Po tom, ako sa začali používať dlažobné kocky, vzrástli aj nároky na kvalitu používanej kamennej drte a do popredia sa dostali najmä vulkanické horniny. Kameň sa hojne využíval aj pri výstavbe železničnej siete. Dĺžka uhorských železníc vzrástla medzi rokmi 1848 a 1867 zo 178 km na 2 160 km, v dôsledku kapitalistického rozvoja v období dualizmu to bolo už 17 000 km. Najväčší význam pri uvedenom využití nadobudli andezity, dacity a bazalty, ktoré sa v lomoch Uhorska ťažili vo veľkom množstve. Bazalt sa začal intenzívnejšie využivať po prijatí cestného zákona uhorským snemom v roku 1890. Tento zákon odštartoval výstavbu ciest vo zvýšenom tempe, ako aj ich pravidelnú údržbu. S tým súvisel aj vznik kameňolomov priemyselných rozmerov. V tomto období vznikalo veľa nových lomov a lomy miestneho významu sa tiež rozširovali. Vždy po ukončení svetovej vojny mali kameňolomy kľúčovú úlohu pri obnove cestnej siete dotknutých území a ich ďalší vývoj bol ovplyvnený aj rozvojom moto-2 Ľudovít Gaál: Novohradsko-juhogemerská trasa - Tuhärsky mramor, http://www.snm-em.sk/geosprievodca/ lokality/novohrad_gemer/tuharskymramor.html

168