Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2008-2009 - Acta Ethnologica Danubiana 10-11. (Dunaszerdahely-Komárno, 2009)
Tanulmányok - Domonkos Ottó: A kovácslegények szokásainak újabb forrásai: névvétel - Namenkauf (Összefoglalás)
1808 Sachsen 1808 Kravat 1809 Eisass Spolu: 3 osoby 1 osoba 1 osoba 37 osôb O chýbajúcich ďalších 30 osobách sa dalo zistiť len toľko, že nepochádzali z Uhorska, ich presné zaradenie nebolo možné. Podobne veľký mohol byť aj teritoriálny okruh kováčov zo Szekszárdu, ale žiaľ, okrem dekorovanej zakladacej listiny sa nezachovali žiadne zoznamy, hoci bol založený o desať rokov skôr (1776) ako v Somlóvásárhelyi. Pravdepodobne by sme mohli získať cenné údaje aj smerom na juh, z územia Chorvátska. Aj v oblastiach Zadunajská a Dolnej zeme môžeme predpokladať ich častejší výskyt. Snáď sa raz objavia aj tieto pramene. Pri premietaní údajov cechovej knihy zo Somlóvásárhely na mapu sa zistilo i to, že v dávnejšie známych knihách tovarišov z miest Gyula (Ceglédi 1973, 122), Debrecín a na západe Feketeváros - Purbach (Kiteibel 1985; Kiteibel 1987) je zvyk krstenia, kupovania mena (Namenkauf) neskorší, ako prvé objavenie sa odtiaľ pochádzajúcich tovarišov na našom území, v Somlóvásárhelyi. Môžeme teda povedať, že tí len dočasne prijali zvyky kováčskych tovarišov. Tie boli živé dovtedy, kým ústredné alebo miestne mocenské orgány nezabezpečili dodržiavanie nariadenia Miestodržiteľskej rady (Helytartó Tanács) z roku 1797, ktoré na schôdzach vandmjúcich tovarišov zakazovalo doslovné prednesenie textov, zdravíc, anketových otázok (Umfragen), ktoré viedli k mnohým zneužitiam, a peniaze na pitie, pochádzajúce z pokút, zase k hýreniu (Kassie 1835, 15). Podstata tohto zvyku je nasledovná: Vyučený, oslobodený učeň, mladík, „polotovariš“ (Junge, Halbgesell) sa len vtedy stal „celým tovarišom” (Ganz Gesell), keď si v rámci obradu, či ceremónie kúpil alebo zvolil meno. Nemecký ekvivalent výrazu „nepasovaný” je „ungebutzte”, resp. „pasovaný” „gebutzte”, ale to isté právne postavenie vyjadruje aj výraz „kováčsky tovariš”, (halb Schmied), resp. „celý tovariš”, (ganzer Schmied). Volba mena sa sústredila predovšetkým na nasledovné prívlastky: Strieborná podkova, Strieborný klinec podkovy, Strieborný klinec, (Silber Eisen, Silber Eisen Nagel, Silber Nagel). V somlóvásárhelyskej cechovej knihe uvedených 191 celých tovarišov (ganzer Schmied) si zvolilo pre seba jedno z týchto mien. Zvyšných desať percent si do knihy zaznamenalo také vedľajšie mená, ktoré na jednej strane vyjadrujú ich status tovariša, aký mohol získať už skôr na inom mieste v rámci pasovania do statusu tovariša. To sú bez výnimky nemecké texty, ktoré potrebujú vysvetlenie, lebo ich maďarský ekvivalent nie je známy, ale sú súčasťou zvykov, ktoré praktizovali zahraniční tovariši. Z tabuľky, zobrazujúcej pôvod tovarišov, z roku prvého zápisu v knihe je jednoznačné, že v Somlóvásárhelyi existovala aj staršia cechová kniha, ktorá sa, žiaľ, stratila, a zachovaná kniha pokračovala ďalej v zaužívanej praxi spred roku 1786. Používanie „mien”, vyjadrujúcich osobné, osobité vlastnosti jedinca je známe aj z nemeckej historickej, hospodársko-historickej literatúry a z literatúry, zaoberajúcej sa dejinami cechovníctva. Tak už v roku 1522 sa v saskom Annabergu pri pasovaní za tovarišov v prostredí baníckych kováčov dostalo do tovarišských kníh vedľajšie mená „Spring in die schmitte”, „frischeisen” (Bräuer 1989, 141), „mená” tovarišov v sliezskom Briegu (1684) sú „springinsfeldt”, „silbemagel”; v Görlitzi „Silbernagel“, „Zwicknagel“, „Springinsfelt“ (1731); v Beilitzi „Silbemagel“ (1777), (Isenberg 1936, 62-64.) - V Bazileji patrili v 16. storočí k obľúbeným menám „Silbereisen, Ritteisen, Roteisen“ atd. (Schulz 1985, 137). 45
