Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)
Tanulmányok - Liszka József: A cseregyerek-rendszerről - kissé másképpen
László Vajda in seiner Besprechung des Roger Sandall Buches (The Culture Cult. Designer Tribalism and other Essays. Boulder 2001) berichtet über den blühenden Handel mit Kindersklaven in mehreren heutigen (!) westafrikanischen Ländern. „Sklavenhandel — schreibt Vajda - ist bekanntlich weltweit verboten, und die Regierungen der fraglichen Staaten würden auf keinen Fall zugeben, dass sie ihn tolerieren oder gar selber betreiben. Wenn besonders schreckliche Einzelfalle gelegentlich durch die Weltpresse bekannt werden, werden diese (und der Sklavenhandel) vom zuständigen Außenminister möglichst verharmlost (die Kinder sollen aus erzieherischen Gründen zu Verwandten oder Freunden geschickt werden), vor allem aber durch die Behauptung legalisiert, es handle sich um Bräuche, die “in our culture always” üblich waren und sind” (Vajda 2004, 223). Dem ostmitteleuropäischen Ethnologen, der diese Berichte liest, fällt der in dieser Region Europas einst gebräuchliche Kinderaustausch als eine Parallele sofort ein. Und damit auch die Frage: Sollte der Kinderaustausch, der einst durchaus als positive Methode des Fremdsprachenerwerbs begriffen wurde, nicht im Lichte dieser Angaben noch einmal überprüft werden? Die Vorlesung bringt schon bekannte (aber anders verstandene) und auch neue Angaben, die zur objektiven Bewertung des Phänomens behilflich sein können. O výmene detí - trochu ináč (Zhrnutie) Mníchovský Süddeutsche Zeitung priniesol 11. mája 2004 montáž o modernom otroctve v 21. storočí. Medzi iným jeden z článkov opisuje prípad z rumunsko-bulharského pohraničia. Kathrin Lauer referuje o tom, že rumunské deti sú ako deti na výmenu zneužívané, a že to všetko je ospravedlňované „starou tradíciou”. László Vajda vo svojej recenzii knihy Rogera Sandalla (The Culture Cult. Designer Tribalism and other Essays. Boulder 2001) podáva správu o kvitnúcom obchode s detskými otrokmi vo viacerých dnešných (!) západoafrických krajinách. „Ako je známe - píše Vajda - detské otroctvo je na celom svete zakázané a vlády dotyčných štátov v žiadnom prípade nesmú prispieť k jeho tolerovaniu alebo dokonca k samotnému prevádzaniu. Ked sa prostredníctvom svetovej tlače stanú známymi jednotlivé obzvlášť desivé prípady, sú tieto (a obchod s otrokmi) príslušným ministrom zahraničných vecí podľa možnosti popierané (deti sú vraj z výchovných dôvodov posielané k príbuzným alebo priateľom), predovšetkým ale legalizované tvrdením, že „in our culture alwais” to bolo a je zvykom” (Vajda 2004, 233). Východostredoeurópských etnológov, ktorí túto správu čítajú, okamžite napadne paralela ku kedysi v tomto regióne Európy zaužívanému zvyku výmeny detí. A v súvislosti s tým aj otázka: Nemala by byť výmena detí, ktorá bola kedysi považovaná za úplne pozitívnu metódu získania znalosti cudzieho jazyka, vo svetle týchto údajov znovu preskúmaná? Táto stať prináša už známe (avšak ináč chápané), ale aj nové údaje, ktoré môžu prispieť k objektívnemu hodnoteniu tohto fenoménu. 210