Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)
Tanulmányok - Viga Gyula: A táj hasznosításának változásai a Bodrogközben (Összefoglalás)
erí na pozemku...“ Ten istý prameň z malých Trakanov: „Obyvatelia tejto obce majú takmer všetci slivkový sad a každý má na pozemku, kde má kapustnisko alebo tabak.“26 Matej Bél za zmieňuje o Čiernej nad Tisou (Agcsernyó'), že okolo nej sú ovocné sady“, o vinohradoch a ovocných sadoch v chotári Kráľovského Chlmca vyslovene s nadšením píše: v chotári mesta je veľa hrozna a ovocia a „svahy tak zatieňujú vinné révy a ovocné stromy, že si skoro myslíš, že tu vidíš nádherné okolie Champs Elysées“.27 Aj na miestach v nami skúmanej oblasti, kde sa urodilo ovocie, pestovali jeho rozdielne druhy. Kým väčšina slivkových sadov bola v blízkosti vody, popri niekdajších záplavových územiach, ako i v záhradách, zatial čerešne sa skveli na slnečných stráňach vinohradov. Čerešne zo Svätuše (Szentes), Malého Horeša (Kisgéres), Zemplína (Zemplén) a na druhej strane Bodrogu z Černochova (Csarnahó) boli zvášť preslávené. András Molnár vo svojom opise župy z roku 1799 sa zvláší zmieňuje o Svätuši: podlá neho táto usadlosť má z čerešní väčší zisk ako z hrozna.28 Ťažiskom ovocinárstva však zostali záplavové oblasti, zachovajúc si ešte aj po regulácii vodných tokov viaceré tradície dávnejšieho spôsobu pestovania. Aj vo vnútri hrádze podobne ako zvyšky dávneho vodného sveta žilo dalej aj ovocinárstvo, zachovajúc si početné archaické techniky a extenzívne formy využitia. Pred zavedením kolektívneho hospodárenia na slovenskej i maďarskej strane údolia Tise boli v majetku súkromných gazdov sady, tzv. Tisza-kertek, charakteristické reliktné územia hospodárenia v záplavovej oblasti. Popri Veľkých a Malých Trakanoch boli v Medzibodroží podobné aj v oblasti obcí Zempénagárd, Révleányvár, Tiszakarád a Cigánd. Tieto boli ešte aj v našom storočí zanedbané slivkové sady, ovocné háje.29 30 31 Ovocné sady pri Tise (Tisza-kertek) sa postupne stávali viacúčelovými, na ich území prebiehajúce klčovanie pravdepodobne neznamenalo úplné vyrúbanie ovocných sadov v záplavovej oblasti. V ich najdávnejšom stave - podobne tým, ktoré medzi dvomi vojnami v Tiszakaráde a Cigánde ešte existovali - to boli najčastejšie slivkové sady. Po regulácii Tise sa vytvorilo ich konečné miesto a takmer divo rodiace ovocné sady sa od prelomu 19.—20. stor. premenili na skutočnú kultúrnu krajinu. Z výhonkov, vyrašených zo semena gazdovia ponechali len silnejšie a z tých vypestovali stromy, postupne ich usporiadajúc do radov. Pretože záplavy ich pravidelne navštívili, viacerými spôsobmi sa ich snažili upraviť tak, aby z času na čas sa objaviacich záplav mali nielen škodu, ale aj úžitok. Najvhodnejším prostriedkom k tomu bolo udomácnenie ovocných stromov s vysokými kmeňmi: stromy hoci aj 3-4 m vysokými kmeňmi v tomto čase usporadúvali do radov, riedili ich, aj preto, aby miesto medzi nimi a pod nimi mohlo byť využité aj iným spôsobom.50 V týchto sadoch pri Tise až do ich likvidácie stáli také dávne, staré stromy, ktorých pôvod ani odrodu už nikto nepoznal, nik sa o ne nestaral. V tejto dobe niekdajšiu dominanciu slivkových sadov prevzali jablone: v 1930-tych rokoch sú už približne í počtu stromov jablone, asi 20% slivky a ostatné boli hrušky.51 26 Takács - Udvari 1995 27 Opis Mateja Bela uverejnil : Püspöki Nagy 1977, 909, 915 28 Opis Andrása Molnára sčasti uverejnil: Udvari 1992, 80, 83 29 Csíkvári (red.) 1940. 63., O trakanskom sade Tisza-kert: Viga 1993, 423^134. 30 Andrásfalvy 1963, 271-305; Andrásfalvy 2001, 493-527; Károlyi - Nemes 1975, 107-109; Bcllon 2003, 109-138 31 Viga-Viszóczky 2006, 307-314 150
