Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2005 - Acta Ethnologica Danubiana 7. (Dunaszerdahely-Komárno, 2005)

Tanulmányok - L. Juhász Ilona: A permonyik. A bányaszellem és bányamanó egy gömöri bányásztelepülés, Rudna hiedelemvilágában (Összefoglalás)

V Rudnej už len niektorí najstarší informátori počuli o tom, že permonici sú duchovia baníkov, ktorým sa stalo nešťastie. Väčšina z mojich informátorov túto poveru už nepozná, ale vedia, že permonici boli drobní škriatkovia, trpaslíci, ktorí žili v bani a niekedy sa zvykli ukázať baníkom, upozorňovali ich na blížiace sa nebezpečenstvo. Podľa iných príbehov ich vídavali po večeroch aj v lese. V ruke mali lampáš, tým svietili, často svetlom tohto lampáša viedli baníkov po ceste. Najčastejšie sa objavovali v zimných mesiacoch, okolo Vianoc. Väčšina informátorov (aj niektorí zo starších) už neveria v ich existenciu, podľa nich sa baníkom len zdalo, keď si mysleli, že ich vidia. Väčšina mojich starších informátorov sa pamätala na to, že v detstve ich strašili permoníkmi, hovorili im, že keď sa nebudú dobre správať, vezmú ich.

„Keď sme boli deti, strašili nás tým, aby sme nešli do bane, že nás chytí permoník, dajte si pozor, lebo vás vezme permoník. Permoník naznačoval nešťastie v bani, tak hovorili.

Kde sa objavili, to už znamenalo nebezpečenstvo."

(65-ročný muž, r. kat., vl. zb. 2000)

Aj druhá staršia informátorka o ňom počula len ako o strašiakovi detí:

„Keď bolo vidieť svetlo nad kopcom pri Knižnej, hovorili, že tam chodí permoník s lampou, vezme si ťa.”

(68-ročná žena, ref., vl.zb. 2001)

Aj informátori strednej generácie sa pamätajú už len na toto, príbehy už nevedia rozprávať.

Jediná z mojich informátorov počula, že permonici boli prekliate deti, teda skutočné osoby, ktoré z nejakého dôvodu vyhnali z dediny (táto informátorka je slovenského pôvodu, jej rodičia sa v prvej pol. 20. stor. prisťahovali do Štítnika, vzdialeného 10 km od Rudnej).

„Hovorili aj to, že permonici boli prekliate deti, ktoré potom ušli, spojili sa a žili spolu v horách v bani.”

(69-ročná žena, evanj., vl.zb. 2002)

Informátorka, pôvodom z Rakovnice, počula od svojej starej mamy, že aj Rakovničanov pracujúcich v rudnianskej bani často viedli večer permonici:

„Obidve moje staré mamy hovorili, že títo ľudia, ako v zime išli večer pešo, spomínali permoníkov, tí viedli ľudí. Lebo vtedy neboli ani autá ani nič, a potom aj do bane ako chodili pešo, tak ich viedli permonici”.

(65-ročná žena, evanj., vl. zb. 2000)

Podľa povery títo permonici pomohli baníkom nájsť zlato, rudu, vodili ich po bani, aby nezablúdili a upozorňovali ich na blížiace sa nebezpečenstvo. Podľa mojich starších informátorov v ich detstve ešte starší baníci rozprávali veľmi mnoho príbehov, vychádzajúcich z vlastných zážitkov s permoníkmi. Väčšina z nich hovorí o tom, ako sa im zjavili v bani, ako ich upozornili na nebezpečenstvo. Tieto príbehy už väčšinou upadli do zabudnutia a ako som už spomenula - okrem niekoľkých zriedkavých výnimiek - neveria v ich existenciu.

„Predtým hovorili, že v baniach permonici ukazovali, kde je ruda. Že banici vždy išli dolovať tam, kde takýchto videli. Ja som to len tak počula ako dieťa voľakedy.”

(68-ročná žena, evanj., vl.zb. 2000)

84