Új mindenes gyűjtemény 9. 1990 – Társadalomtudományi értekezések
Czagány Zsuzsa: De modis musicae (A magyarországi zeneelméleti irodalom legkorábbi töredékes emléke)
26 CZAGÁNY ZSUZSA De módis musicae Resumé Predkladaná štúdia sa zaoberá fragmentom anonymného hudobnoteoretického traktátu z konca 15. storočia, ktorý predstavuje najstarší zachovaný primárny dokument uhorskej proveniencie svojho druhu. Zlomok je zalepený na prednom prídoští stredovekého levočského kódexu signatúry R IX 53, nachádzajúceho sa dnes v knižnici Batthyáneum v rumunskom meste Alba Iulia. Miesto a čas vzniku fragmentu možno s relatívnou presnosťou určiť na základe jeho náleziská — kódexu — a pomocou skriptorských záznamov, ktoré sa v ňom sporadicky objavujú. Z údajov hlavného textu — traktujúceho bežné stredoveké exemplá a kázne —, ktoré uvádzajú rok 1477 ako termín ukončenia zápisu, ako aj z exlibrisu knihy možno vyvodiť záver, že kódex bol už koncom 15. storočia súčasťou levočskej knižnej zbierky pri oltári sv. Mikuláša a Kataríny v chráme sv. Jakuba. Traktát bol už zrejme pred koncom 1477 hotový a krátko potom bol zalepený do prídoštia kódexu. Doterajší výskum funkčného zacielenia hudobnoteoretického traktátu dokazuje, že ide o časť stredovekého školského spisu, ktorý sa pravdepodobne používal na levočskej mestskej, resp. mestsko-parochiálnej škole. Vynára sa otázka, či bol súčasťou „učebnice" prislúchajúcej levočskému magistrovi, ktorý ho použil pri svojich prednáškach, alebo študentskou kópiou tejto učiteľskej predlohy. Pri množstve gramatických chýb, opráv, skratiek a ich často nedôslednom používaní, ako aj neuhradenom písme kopistu sa prikláňame skôr k druhej možnosti. Fragment obsahuje výklad teórie intervalov — „de modis musicae". Štruktúra a usporiadanie pertraktovaného materiálu sa ničím neodlišuje od všeobecne rozšírenej neskorostredovekej praxe. Autor uvádza desať základných intervalov („modi usitati") počnúc unisonom označeným ako „fundamentum aliorum modorúm omnium", za ktorým nasleduje poltón, celý tón, malá a velká tercia, kvarta, kvinta, obe sexty a oktáva. Na záver pripája tri menej užívané mody („modi inusitati") — tritonus, malú a veľkú septimu —, z ktorých však popisuje len tritonus, po ňom je text prerušený. V intenciách dobovej konvencie je koncipovaná aj vnútorná stavba a členenie jednotlivých úsekov. Po stručnej definícii so stereotypnou úvodnou formuláciou „est saltus unius vocis" nasleduje popis zvukových vlastností intervalov, pričom sa vyzdvihuje slabý a neurčitý charakter semitonia, semiditonu a semitonia cum dyapenthe oproti silnému a odvážnemu zneniu ostatných modov. Všetky intervaly s predponou -semi sú preto označené ako „debilis intensio vel remissio", kým ďalšie sú charakterizované výrazmi „potens et perfecta sonoritas" a „dulcis et iocunde sonans". Po tomto „estetickom" exkurze prichádza analýza štruktúry intervalov zložených z celých tónov a poltónov, na ktorú nadväzuje etymologický výklad názvu modov. Na konci každého intervalu vymenúvavá autor jednotlivé „species", ktoré znázorňuje notovými príkladmi. Na prakticko-didaktické zameranie spisu poukazujú aj krátke verše objavujúce sa takmer pri každom intervale, ktoré tvoria najdôležitejšie východisko výskumu konkordanci! a filiačných vzťahov fragmentu. Tieto sa totiž vyskytujú v početných hudobnoteoretických traktoch pochádzajúcich z toho istého obdobia — z druhej polovice 15. storočia — a z rovnakého — poľsko-juhonemecko-sliezskeho — teritória. Komparačná analýza rukopisov ukázala, že ani jeden nie je bezprostredným odpisom druhého, absolútna textová zhoda sa medzi nimi nevyskytuje. S veľkou pravdepodobnosťou siahajú všetky k jednému spoločnému prameňu, každý obsahuje však aj samostatné, inde chýbajúce časti. Pri bližšej špecifikácii tohto archetypu sa musíme zatiaľ uspokojiť len s hypotetickými úvahami. Môžeme predpokladať, že bol — podobné ako ostatné — dielom „de musica piana", obsahoval didaktické verše a bol používaný v praktickom školskom obehu. Nie je vylúčené, že sa nejakým spôsobom spája s osobou teoretika Johannesa Hollandrinusa, na ktorého sa pri citovaní krátkych poučiek odvolávajú všetci skúmaní autori. Tie verše, ktoré sa však vyskytujú v levočskom fragmente, citujú ostatné spisy mlčky bez uvedenia príslušnej autority. Hudobnoteoretický traktát levočského anonyma napriek svojmu kompilatívnemu charakteru nie je teda pasívnou kópiou predlôh. Logická stavba, systematický postup pri popise jednotlivých intervalov, jednoduchý, ale jasný a precízny štýl vyjadrovania, ako aj krátke verše, uľahčujúce osvojenie si látky, zodpovedajú
