Circulares literae dioecesanae anno 1911 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae

III.

41

tých časov. Ved je známe z dejín cirkevných, že viaceré snemy cirkevné a biskupské uzavretia, už od 12.-ho stoletia, nezadlho po sneme lateránskom, sedemročné dietky k prvému prijímaniu pripúšťaly. Jestvuje krom toho svedoctvo najväčšej vážnosti, učitel Cirkve, sv. Tomáš Aquinský, u ktorého čítame nasledovne: „Ked už dietky počínajú nakolko-natolko užívať rozum, tak že môžu chápať úctu oproti tejto Sviatosti (oltárnej), vtedy sa im môže udeliť táto Sviatosť.“ (Summ. Theol. 3. p. q. 80. a. 9, ad 3.) Čo takto vysvetluje Ledesma: „Na základe jednomyseľného súhlasu všetkých tvrdím, že každému, kto užíva rozum, má sa dať prijímať Sviatosť oltárna, bár jako skoro sa javí užívanie rozumu; aj v tom páde, keby to dieťa ešte len nejasne poznalo, čo činí.“ (In s. Thom. 3. p., q. 80, a. 9. dub. 6.). Tú istú osnovu nasledujúcimi slovami vysvetluje Vasquez: „Jaknáhle dieťa k tomuto užívaniu rozumu prišlo, hned je božským zákonom na toľko viazané (k prijímaniu), že ho Cirkev nemôže od toho oslobodiť.“ (In 3. P. s..Thorn, disp. 214, c.

4. n. 43.) Podobne učil sv. Antonín píšuc: „Ked (však) je dieťa Isti schopné, ked totiž je v stave zhrešiť smrteľne, vtedy je povinné plniť príkaz o spovedi a nasledovno i o prijímaní. (P. III. t. 14. 2. §. 5.) Sám snem tridentský núti k tomuto výsledku. Lebo ked spomína (zas. 21. k. 3.), že maľučkí neužívajúci ešte svoj rozum, na žiadon pád sú neni povinní sviatostné prijímať“, jedine tým to odôvodňuje, že nemôžu zhrešiť: „Poneváč — vraví — obsiahnutú milosť synovstva Božieho v tom veku ztratiť nemôžu.“ Z čoho vysvitá ten úmysel snemu, že potreba a povinnosť viaže deti, aby pri- jímaly vtedy, kedby milosť skrze hriech ztratiť mohly. Súhlasia s týmto slová snemu rimského, pod Benediktom XIII. vydržiavaného, ktorý učí, že povinnosť prijímať Sviatosť sa začína, ked už chlapci a dievčence k rozumu prišli, to jest do toho veku, v ktorom sú schopní rozoznať tento sviatostný pokrm, — ktorý nenie inší, jako opravdivé telo Ježiša Krista — od chleba obyčajného a každodenného, a vedia pristúpiť s náležitou úctou a pobožnosťou. (Instruzione. . . Append. XXX. P. 11.) Bimský katechismus však hovorí, že v ktorom veku sa majú vysluhovať sväté tajomstvá deťom, nikto lepšie nemôže určiť, ako rodič a kňaz, ktorému sa ony vyznávajú z hriechov svojich. Lebo títo majú vyskúmať deti a vypátrať, či majú ony dajaký pochop a poňatie o tejto zázračnej Sviatosti. (P. II. 0 Sviatosti olt. č. 63.)

Z čoho všetkého nasleduje, že vek dospelosti ku svätému prijímaniu je ten, v ktorom dieťa chlieb sviatostný od chleba obyčajného a telesného vie rozoznať, aby mohlo pobožne k oltáru pristúpiť. Teda nie úplná znalosť článkov viery sa žiada, poneváč aj len počiatočné pochopy postačia, to jest, jaká-taká znalosť; ani nie úplné užívanie rozumu, poneváč je dostatočné aj len dajaké počiatočné užívanie, to jest, užívanie rozumu jaké-také. Preto prijímanie dial odkladať a k nemu vyvinutejší vek požadovať — je na každý pád zavrhnutia hodné, čo Apoštolská Stolica viackrát odsúdila. Tak blahej pamäti pápež Pius IX. v liste skrze kardinála Antonelliho na biskupov francúzskych upravenom, dňa 12-ho marca r. 1866, vzmáhajúci sa v niektorých biskupstvách zvyk, že odťahovali prvé prijímanie po dospelejšie a to určité roky, ostro odsúdil. Svätá však Kongregácia snemova dňa 15-ho marca r. 1851 uzavretie rouen- ského provinciálneho snemu, ktoré zakazovalo dietkam pred dvanástym rokom prijímanie, opravila. Nie ináč sa chovala táže