Circulares literae dioecesanae anno 1903 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae
XXI.
196 Rmúti sa duch náš vlastenecký, keď vidíme, že na oblohe vlasti namiesto skvelých papršlekov slnečných shromaždujú sa tmavé mračná. Úzkosť sviera naše srdce, ked cítime, že namiesto tichého pokoja vnútorné neresti trápia krajinu, na ktoré použiť môžeme vážne slová svätého písma: „V úzkosti a hrúze srdca sú postavení synovia Adamovi. Žalosť a strach sožiera tak toho, ktorý sedí na stolici slávy, jako ktorý až po zem slúžený je. Úzkosť múti myšlienky tak toho, ktorý nosí korunu, jako ktorý sa oblieka v drsné plátno.“1 Spasiteľ sostúpil na zem, aby ukázal človečenstvu cestu vedúcu do nebeskej vlasti, ale pritom aj učil a dal príklad, jako máme milovať svoju vlasť zemskú. Tie slzy, ktoré vylieval nad Jeruzalemom, ked sa blížil k záhube, stály sa prameňom vlastimilovnosti, ktorá sa neohrožene pridržuje vlasti vo štastí i nešťastí. Z neho vyviera aj naša láska ku vlasti, ktorej vzorom je trojnásobné heslo: Boh, král a vlasť. Klaňať sa Bohu, ctiť kráľa a napomáhať dobro vlasti: je podstata Kristom posvätenej lásky ku vlasti. Dejepis je svedkom, že vlasť naša vtedy bola silná proti vonkajším nepriateľom, vtedy bola spokojná, uprostred svojich hraníc blažená, ked občania svedomité plnili povinnosti k Bohu, kráľovi a vlasti. Preto, chceme-li milej vlasti znova zaopatriť požehnanie pokoja, chceme-li zhojiť rany, ktorými teraz krváca: obnovme v srdciach silu Kristom Pánom posvätenej lásky ku vlasti a s oddanou ochotnosfou plňme povinnosti tejže čistej lásky. S nadchnutou úctou budme oddaní najprv korunovanej hlave vlasti, pomazanej osobe Jeho Veličenstva kráľa. Nech nikdy nechybuje z koruny ctností našich drahokameň neohrožiteľnej vernosti, ktorú naši slávni predkovia už v Etelközi prisľúbili, a cez stoletia pevne zachovali. Len sjednotenc a v tesnej spojenosti s kráľom premôže národ neresti búriace jej pokojný život. Vždy, ale zvlášte teraz, ked nemáme požehnania vnútorného pokoja, všimnime si napomenutie svätého Pavla apoštola: „Prosím teda nech sa vybavujú prosby, modlitby, požadovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých tých, ktorí na hodnosť povýšení sú, aby sme viedli život pokojný a tichý . . . vo viere, láske, svätosti a miernosti.“1 A pri neohroženej oddanosti ku kráľovi plňme tú povinnosť lásky ku vlasti, ku ktorej nás povzbudzuje Apoštol národov, ked píše: „Každá duša nech je poslušná vyšším mocnostiam, lebo nenie mocnosti, ale len od Boha, a ktoré sú, od Boha ustanovené sú. Preto je potrebné, aby ste poslušní boli nielen pre trest, ale aj pre svedomie.“2 Ctichodní Bratri! Milí Veriaci! Za Bethleheinom do biednych plienok zavimutý leží v jaslách podlej jaskyne kráľ kráľov, božské dieťatko, ku ktorému dľa slov proroka „spiechajú národy.“3 Aj my pospešme k týmto jaslám a padnúc na kolená pred božským dieťatkom, predložme mu svoje úzkosti, prosby a modlitby lásky ku vlasti. Obráťme sa ku Spasiteľovi a jeho pan- nenskej Matke s vrúcnym vzdychom svojich predkov riekajúc: 1 I. Tim. II. 1. 2. 15. 2 K Rím. XIII. 1. 7. 3 Mich. IV. 2. 1 Ježiš Syn Sir. XL. 1—5.
