Circulares literae dioecesanae anno 1902 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae

VII.

12

aby veriaci týmto novej sily a pravidlo nadobudnúli, aby svoje účinkovanie ku spoločnému dobru príčinlivej šie zariadili a aby pochopiť mohli, j akú nespravedlivosť činia, ked najmilovnejšiu matku, najspolahlejšiu dobroditelkynu človečenstva prenasladujú.

Nechceli by sme, aby podoba terajšieho žalostného položenia soslabila úplnú dúveru k pomoci božskej, ktorá vo svojom čaši a a svojím spôsobom konečný triumf udeli. Z hlbín srdca sa rmútíme, o nesmrteľné trvanie cirkve sa ale nebojíme. Prenasledovanie, jako sme na začiatku podotknúli, je jej dedictvom, poneváč Boh prezkúmajúc a očistiac svoje dietky, vyššie a vzácnejšie dobro z toho utvorí. Ked ale napádanie a protivenie povoli, aj vtedy ukáže svoju božskú pomoc, ktorá nové a netušené prostriedky poskytne k tomu, aby dielo jeho trvalo, sa zmáhalo bez toho, že by ho ku jeho škode sprisahané sily premôcť mohly. Devätnásť století uprostred ľudských proti- venství učí to, že víchory nedostihujú základ, lež že preč ťahajú.

Môžeme sa tešiť, lebo i prítomnosť ma zjavy, ktoré našu dúveru udržujú. Ťažkosti sú istotne hrozné a neobyčajné, ale iné skutky, ktoré sa na vidom očí našich dejú, slúžia za dokaz, že Boh divnou dobrotou a múdrosťou plní svoje sľuby. Bárs sa proti cirkve toľko síl spikne a cirkev v pomoci a podpore ludskej toľký nedostatok trpí, cirkev predca v ohromnej velikosti stojí pred svetom a vystiera svoje účinkovanie na bársjak daleko jedon od druhého ležiace národy každého podnebia. Nie, dávný knieža sveta nemôže panovať tak, jako za starodávna poneváč Ježiš Kristus ho odohnal a satanové úklady, ked aj neresti zapríčiňujú, cieľa nedosiahnú. Už teraz panuje, Duchom svätým, ktorý sa v cirkve vznáša a žije, udržovaný istý nadprirodzený pokoj nielen v

dušiach dobrých, lež vo veškeronr katolíckom kresťanstvu, ktorý sa nerušene vy vína mocou nikdy tak pevnej jednoty a poslušnosti sboru biskupského k apoštolskej Stolice, ktorá divnú protivnosť ukazuje s konaním, zvadou a ustavičným hemžením tajných, spoločenský poriadok búriacich spojencov. Tato jednota sa navráti; úrodná je v najrozličnejších dielach horlivosti a lásky, medzi biskupmi a kňazmi a medzi týmito a katolíckými svetskými, ktorí tesnejšie sa spojác a od ľudských ohľadov oslobodenejším spôsobom vystupujú, v účinkovaniu sa cvičia a za obranu svätej záležitosti náboženstva k veľkodušnému zápasu povstanú. Toto sjednotenie sme hlásali a znova hlasáme a požehnávame, aby sa ono ešte lepšie zmahalo a sťa nezrušiteľný múr proti útoku nepriateľov Božích postavilo.

Poneváč zase toľko spolkov na spôsob nových výhonkov v úpäti stromu vyrastajúcich povstáva a silne sa vyviňuje, nič nenie prirodzenejšieho, jako že nás takéto v lôni cirkve práve za dňov našich potešujú. Nech žiadnú podobu kresťanskej nábožnosti nezanedbajú, bud Ježiš a velebiteľné tajomstva sú jej predmetom, bud mocná Matko jeho, alebo svätí, ktorí pre výtečné čnosti v najjasnejšom svetle sa skvejú. A zároveň vidime, že nezabúdzajú na žiadon spôsob dobročinnosti, bud je ona nábožná výchova mládeže, bud opatrovanie nemocných, bud mravnosť ludu, alebo podporovanie vytvorených tried. O mnoho viacej by sa dalo ešte robiť, keby sa toto pohybovanie nestretalo s nespravedlivými prekážkami a nepriateľským smýšlaním.

A Pán, ktorý v takej životnej sile udržuje cirkev na krajoch, ktoré dávno zaujal, novou nájedou nás teší následkom horlivosti missionárov, ktorí sa nebez- pečenství, núdz a obetý neľakajú a evan-