Circulares literae dioecesanae anno 1902 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae

VII.

3

Nasledovne povedať musíme, že miera Iudskej zlosti nesvršitelne veľká bola, čím viac nespravedlivá, tým viac žalostná, ked On predca, dľa predpovedania Simeona „takým znakom sa stal, ktorému odporovali.“ (Luk. II. 34.)

Je-li teda div, ked katolícká cirkev, ktorá Jeho božského vyslania pokračovateľom a právd Jeho nepodplatitelným ochraňovateľom je, v tom istom osude podiel berie? Svet vždy sebe podobný ostane; pri dietkách Božích vždy sú sprievodníci toho veľkého nepriateľa ľudského pokolenia, ktorý oproti Bohu od počiatku povstanúc, evanjeliumom knieža sveta sa nazýva a preto svet proti zákonu a proti tomu, ktorý mu ho v mene Božom predkladá, v nesmiernej nadutosti znovu cíti ducha takej neodvislosti, ku ktorej žiadneho práva nemá. Koľkokrát sa spojili v časoch búrlivých, s neslýchanou ukrutnosťou, najbezočivejšou nespravodlivosťou a na zrejmú škodu celej spoločnosti čo nepriatelia k tomu nemotornému podujatiu, aby dielo Božie svalili. A ked sa jedon spôsob prenasledovania nepodaril, pokúsili sa o druhý. Dŕžava rímská, po tri dlhé stoletia zneužijúc surovú moc, provincie svoje mučedelníkmi obsypala a krvou ich každú šlapaj zeme tohoto svätého Rímu kropila; a kacírstva v častom množstve, hned bezočivé vystúpiac, pokus urobili, aby zničili aspoň súhlas a jednotu. Zo severu sťa pustošiace víchory nasledujú jedna druhu čriedy barbarské, a z juhu Islam, rumy a pustoty zanechajúc po sebe. A takto zo stoletia na stoletie prejde smutné dedictvo nenávisti proti neveste Kristovej; nasledovalo jedno cisárstvo, ktoré s podozrením, vládnou prehnanosťou a žiarlivosťou ohľadom na cuzú velikosť, ačkoľvek i samo z nej výhodu bralo, napádanie bez prestania opakovalo, aby svobodu cirkve nohami šlapalo a jej

práva sa zmocnilo. Krváca človekovi srdce, ked vidí, že jak často stihnú cirkev nevýslovné úzkosti a trpenia. Potom zvíťaziac nad každou prekážkou, násilnosťou a utlačením, dalej a dalej rozprestierajúc svoje pokojné stánky, ochrániac slavné dedictvo umenia, dejepisu, vedy a literatúry a do ústroju ľudskej spoločnosti hlboko súc zarytá, utvorila ducha evanjeliumu a práve tú vzdelanosť, ktorú kresťanskou nazvali a na národy, ktoré ju prijaly, najdobročinnejší vpliv mala a priniesla ím spravedlnosť zákonov, skrotnutie mravov, ochranu slabých, sútrpnosf s chudobnými a nešťastlivými, úctu práva a hodnosti jednohokaždého a tak, nakoľko toto medzi hlukom ľudského jestvovania možné je, ten pokojný život občanský, ktorý pochádza z najlepšieho vyrovnania svobody a spravodlivosti.

A predca, po toľko zrejmých, vždy opätných a veličenských pokusoch vnútornej dobroty cirkev v dobách hližej k nám ležiacich, práve tak, jako vo stredo- a novom veku v istom ohľade ešte do tvrdších a trápnejších bojov zamotanú vidíme; z radu známých príčin dejepisných takzvaná reformácia 16. stoletia vyzdvihla zástavu povstania a dala sa na to, aby divým bojom proti pápežstvu ustrojeným jej na srdce narazila a ked pretrhla sväzok bývalej jednoty, súdu cirkevného a viery, ktorý národy pod perute jej materinské ako jedinké stádo shromaždil a takto vo svornosti úmyslov a účelov ich silu, vážnosť a slávu často zdvojnásobnil, v kresťanských spoločenských triedach oplakania hodné a prílišne nebezpečné rozdelenie udomácnila. Nechceme týmto povedať to, že hned na počiatku bol úmysel ten, aby sa panovanie nadprirodzených právd zo sveta vytvorilo; avšak poneváč z jednej stránky prednosť sv. Stolice rímskej jakožto základu jednotu uskutočnujúcého a udržujú1*