Circulares literae dioecesanae anno 1902 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae

VII.

2

sa medzi množstvom Iudu bez prekážky rozširujú! Koľko pokušení hrozí všade dušiam veriacim! Koľko prekážkami sa usilujú oslabovať a dľa možnosti znivočiť deň po deň blahodarné účinkovanie cirkve! A aby škodu taktiež posmechom dovŕšili, tú istú cirkev tou vinou uštipkujú, že dávnu silu nazpäť získať a na nás sťa víchor dobíjajúce náruživosti, ktoré všetko úplným zputošením hrozia, ukrotiť nemôže.

Rád by sme prehovorili k Vám, Ctihodní Bratri, o nejakej veci radostnejšej. Toto ale nedovolujú ani tažké úzkosti cirkve, ktoré náhle požadujú liečenie, ani poloha včulajšej spoločnosti, ktorá, jaknáhle veľké zásady kresťanské opustila, už aj je mravne a hmotne nemocná, ešte horšiemu stavu v oči hladí, poneváč dejepisom dokázaný zákon Prozre- telnosti je, že dôležité zásady náboženské sa nohami šliapať nemôžú bez toho, aby sa nepodkopaly základy dobrobytu štátného. Aby sme uprostred takýchto okolností duše náčasným spôsobom silou, srdnatosťou a vierou znovu ozbrojili, užitočná vec bude, ked boj, ktorý ku škode cirkve vypuknúl, v jeho púvode, príčinách a v rozličných podobách pozorujeme, jeho smutné náslekdy vytkneme a týchto lieky predložíme. Nech teda hlasité vola slovo Naše ačkoľvek také veci opakujúc, o ktorých sme už opätne prehovorili, a síce nielen k poslušným diet- kam katolíckej jednoty, lež aj k inovercom a mimo toho i k neveriacim, ktorí neveria, lebo všetci dietky Otca jednoho a k jednomu najhlavnejšiemu cielu ustanovení sú: a nech zneje sťa testament, ktorý My, súc v nepatrnej vzdialenosti od brány večnosti, národom podať si žiadame s túžbou a želením po spaseniu spoločnom.

Cirkev Kristova v každom čaši musela trpeť odporovanie a prenasledovanie za pravdu a spravodlivosť. Súc od Neho samého

založená, aby kráľovstvo Božie na svete rozširovala a upadlé človečenstvo svetlom zákona evangeliumoveho k cielu nadprirodzenému viedla, totižto k obsiahnutiu statkov nesmrteľných, skrze Boha prisľúbených, sily naše ale prevyšujúcich, nevyhnutne prišla do potyku s tými náruživosťami, ktoré vy- puknúly čo výsledok staropohanskeho pustošenia a zkazy, menovite takto s pýchou, s bažením po požitkoch pozemských a s ich rozpustilým ľubkovaním a z ných pochádzajúcimi hriechami a neporiadkami, ktoré v cirkve vždy najhlavnejšiu prekážku nalezly. Skutočnosť týchto prenasledovaní ani nemôže uviesť v obdivovanie, ved božský Majster ich k rídeniu našemu predpovedal a my vieme, že ony trvať budú, pokial len svet stáť bude. Čože pravil učeníkom svojím, ked ich vyzval, aby poklad učenia Jeho ku všetkým národom zaniesli? Každý vie: „prenasledovať vás budú z jednoho mesta do druhého, nenávideť budú a zapovrhnú pre moje slova, pred súdne stolice postavia a na smrteľný trest odsúdia vás.“ A chcejúc ich k takýmto zkúškám posilniť, na seba, jako na príklad poukázal: „jestli vás svet nenávidí, vedte, že mňa prv nenávidel.“ (Ján. 15, 18.) Toto sú pre zem prisľúbené rozkoše, toto sú odplaty.

Zaiste pri spravodlivom a rozumnom posúdení záležitostí nikto vysvetliť nevedel príčinu tejto udalosti, koho obrazil, v čom pochybil božský Spasiteľ? Sostúpiac z nekonečnej lásky k ľudom, ohlasoval učenie nepoškvrnené, potešujúcé, ľudom ku sbra- teniu v pokoji a v láske veľmi príčinlivé; ani po hodnosti zemskej, ani po sláve sa neznažil, nikoho právo pre seba nelúpil: naopak, veľmi sútrpný bol so slabými, chorými, chudobnými, hriešnikmi, s utlačenými tak, že život jeho len na to bol, aby medzi Iudmi štedrou rukou dobré činil.