Cseri Miklós szerk.: A Kisalföld népi építészete - A Győrött 1993. május 24-25-én megrendezett konferencia anyaga (Szentendre; Győr: Szabadtéri Néprajzi Múzeum, Xantus János Muzeum, 1994)
DOMONKOS Ottó: A Kisalföld népi építészetének mesterei (céhes) a 19. század végéig (Vázlat)
Cechovní rémeseiméi íudového stavitelstva Podunajskej níziny do konca 19. storocia V priebehu vyskumu násho regiónu predovsetkym treba brat do úvahy prácu tesárov (mlynskí a lodní tesári), stolárov, zámocníkov, kamenárov, murárov, sklenárov a kominárov. Cechy miest, poínohospodárskych miest a centier statkov v 17-18. storoci boli aj centrami vychovnymi, ved svojich ucnov prijímali z 30—40—50 kilometrov sirokého okolia. Tito mládenci väcsinou zostali v mestách, ale do konca 18. storocia sa postupne usadili aj v okolitych dedinách, kde zacali pracovat ako samostatní vidieckí remeselníci. Príklady na popieranie tohoto procesu nám poskytujú záznamy stolárskeho cechu v Soproné, miesaného cechu v Csorne (1799) a miesaného cechu v Kapuvári (1846). Mzdové a cenové limitácie pre murárov a tesárov predpísali dlhé letné a krátke zimné nádennícke práce. Z tohto vyplyva, ze prácu, prijatú majstrami mohli vykonávat miesto nich - aj na vidieku - pomocníci a ucni. Kamenárom mesta Kaisersteinbuch uz v roku 1618 zakázalí najat si prácu bez stavebného povolenia. Tesárski, murárski, kamánrski a skridliarski ucni na zaciatku 19. storocia v mestách a na vidieku vykonávali uz totko práce bez povolenia, ze zupná limitácia cien v Soproni na zabránenie toho vydalo zvlástne nariadenia: telesny trést, vecné vojencenie. Sklenári v 17. storoci a v prvej tretine 18. storocia zakladali cechy vo vacsích poínohospodárskych mestách a v zupnych centrách. V roku 1724 ceny sklenenych kotúcov spolu s rámamí z olova stanovila zupná limitácia. Dedinskí majstri sa objavili vo dvoch veíkych poínohospodárskych mestách Rábaközu, v Csorne a Kapuvári len v polovici 19. storocia. Na riekách Rába, Rábca, Repce, Ikva a Dunaj pracovali stovky mlynov. Mlynári sa veími dobre vyznali v drevárskych prácach, sami opravovali mlyny; ich prácu na dedinách mőzeme brat predovsetkym do úvahy pri stavaní stresnej konstrukcie. Práca kominárov na dedinách od konca 18. storocia sa postupne stala pravidelnou. Cechy v roku 1872 boli zrusené a namiesto nich boli zakladané zivnostenské spolky. Na prelome 19-20. storocia na vplyv priemyselného zákona - ktory znarnenal zaciatok modernej priemyselnej politiky - sa zakladali zivnostenské zbory a ich organizácie. Správy obchodnej a priemyselnej komory, zalozenych v roku 1851 pre vyskumníkov íudového stavitelstva poskytujú mimoriadne bohaty materiái. Napríklad rocná správa z roku 1876 v Soproni zaoberá sa s jednotlivymi zupami, dedinami Podunajska tak, ze ich berie rad za radom, pricom ostobitne vykazuje pocet samostatnych remeselníkov, ich tovarisov, uchov a pomocníkov a dan z rocného príjmu. Z tejto správy autor vyzdvihol a usporiadal do tabúí pre vyskum dőlezité priemyselné odvetvia. Na základe tabúí sadá pozorovat rast poctu remeselníkov, ktorí pracovali pri stavbách; objavenie sa stolárov, tesárov a murárov na mensích dedinách. V niektorych prípadoch sa nám vytvoril obraz aj o práci tych stavebnych majstrov, podnikateíov (tesárov a murárov), ktorí si najali prácu aj vo vacsích vzdialenostiach v rámci skúmaného územia. Údaje z tohto krátkeho prehladu pekne svedcia o torn, ze najdőlezitejstie práce na dedinskych stavbách riadil vyuceny majster alebo tovaris, mládenec, respektive pomocník, ktory uz dlhsiu dobu pracoval s predchádzajúc spomínanymi. Stavitel domu totiz dal zálezat na torn, aby pri stavbe domu - ktory potom slúzil viacerym generáciam - pracoval odborník.
