Palla Ákos szerk.: Az Országos Orvostörténeti Könyvtár közleményei 42. (Budapest, 1967)

Bokesová—Uherová Mária: Ohlas náuky Ignáca Filipa Semmelweisa na Slovensku

podobne ako to bolo v iných európskych krajinách, najmä v Nemecku. Neutešený stav pôrodníctva a strarostlivosti o rodičky v Uhorsku a s tým súvisiacu chorobnosť mladých matiek a dojčiat pripisoval dr. Ambro tiež nezáujmu uhorského zákonodarstva, ktoré sa nesnažilo riešiť a upraviť zdravotnícke zariadenia v záujme všeobecnej potreby. Preto dr. Ambro neochvejne a vytrvale buroval verejnosť svojimi brošúrami, čím sa mu podarilo dosiahnuť aspoň čiastočnú nápravu. Dr. Ambro sa na svoju zodpovednú úlohu odborného lekára a organizátora dôležitého zdravotného úseku pripravil serióznym štúdiom medicíny na lekárskej fakulte v Budapešti a vo Viedni, kde svoje štúdium absolvoval a získal doktorát medicíny, chirurgie a pôrodníctva v roku 1852. Na štúdiách sa vydržiaval prevážne sám, súkromným vyčovaním. Pochádzal z chudobnej živnostníckej rodiny z Beckova v Trenčianskej stolici, kde sa narodil 17. marca 1827. Vo svojej dizertačnej práci, ktorú vypracoval u profesora Oppolzera na internej klinike, dokázal svoju schopnosť jednak pri zistení diagnózy ako aj pri určení liečebného postupu u dvoch ťažkých onemocnení, pľúcnej tuberkulózy a brušného týfu. Po promócii nastúpil ako praktikant na gynekologickej a pôrodníckej klinike viedenskej všeobecnej nemocnice, kde iba pred niekoľkými rokmi Ignác Filip Semmelweis zistil príčinu choroby horúčky omladníc. Čoskoro po svojom nastúpení na tejto klinike utrpel dr. Ambro pri pitve ženy, zomrelej na horúčku omladníc očné zranenie, ktorého príčinou bola sepsa. Následkom tohto zranenia úplne oslepol na pravé oko a dlho hrozilo nebezpečie úplnej straty zraku. Táto smutná skutočnosť potrvdila mu Semmelwisov objav a utvrdila ho v tom, že sa stal stúpencom jeho náuky. Po vyliečení ľavého oka odišiel do Budapšti na chirurgickú kliniku profesora Balassu. Ako praktický lekár sa potom usadil v Kis-Ujszállási, avšak po niekoľkoročnom tamojšom pôsobení v snahe po zdokonaľovaní sa v lekárskych vedách, vrátil sa na nejaký čas zpäť do Budapešti, kde pôsobil ako asistent na klinike. V tom čase sa už neutešená zdravotná situácia obyvateľstva Uhorska, najmä veľká dojčenecká úmrtnosť stali predmetom úvahy mnohých uhorských lekárov. Zo sjazdu uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorý sa konal roku 1868 v Jágri, vyšla rezolúcia, že je potrebné, aby uhorskí lekári