Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (17. évfolyam, 1993)

Kapráliková, Zuzana: Využitie prútia v ľudovom hospodárstve

V skúmaných obciach obyčajne zbierali prútie košikári samí. Nebolo velmi zaužívané, aby im pomáhali členovia rodiny alebo príbuzní. Iba tým košikárom, ktorí mali hlavné zamestnanie v riečnej plavbe, prišli niekedy vypomôcť pri zbere „kamaráti, kolegovia“. Košikári im za túto pomoc uplietli zadarmo kôš. Košikár, ktorý pracoval sám, na jeseň po opadnutí lístia vychádzal niekoľko dní na to miesto; kde si bol vyhliadol vhodné prútie. Chodil tam dovtedy, kým sa dostatočne nezásobil. A keď sa mu cez zimu alebo na jar predsa minulo prútie, musel sa vrátiť na vyhliadnuté miesto a doplniť si zásoby.

Žabkou alebo vreckovým nožíkom orezáva košikár prúty nasledovne: do l'avei ruky uchoní naraz niekoľko prútov a pomocou nástroia v pravej ruke ich ráznym potiahnutím prereže tesne nad zemou. Odrezané prúty odkladá na! zem. Ak noužíva nri práci záhradnícke nožnice; v ľavej ruke 'drží Drúty a strihá ich po jednom tiež tesne nad zemou. N'astínané1 prúty ukladá na zem tak, abv kmene boli obrátené na jednu stranu a vrcholce na druhú. Košikár priamo pri zbere obvčajne netriedi ani nepočíta nazbierané prúty. „Tam som sa veľmi nestaral, či sú všetky prúty pekné, veď do koša sa dajú vnb’esť aj menei kvalitné, ai tie l°nšie. Naidôležiteišie je, aby na dno koša prišlo najlepšie a ešte tak na okra7 je.“16 Kvalita prútia je pre každého košikára predsa naidôležiteišie hľadisko. Každý sa usiluie narezať dlhé a hladké prúty bez bočných vetvičiek. Z množstva nazbieraného prútia, z veľkosti naukladaných hromád odhadujú predpokladaný nočet košov. Iba ieden z informátorov nracuie tak1, že už priamo na mieste zberu triedi a nočíta narezané prúty. „Ta keď som nazbieral nrútv. už som ai vedel, koľko košov z nich nepletiem, lebo ako som zbieral, rátal som. ieden. dva, tri. štvri, a keď ich bolo 150, hovorím si’, no toto je už na ieden kôs. Lebo v tei kone boli ai silnei.šie. aj slabšie, a kto nletie už dlhšie, ten už dopredu vie, že toto bude na dno. toto na kostru, toto na okrai, toto na ucho. Na ucho som vždv odkladal bokom. Kto sa tomu rozumie, ten hneď vie, čo je na čo dobré, a hneď môže triediť.“17

Koď košikár nostína potrebné množstvo prútia pozväzuja ho do otenov: za hrsť nrútov zdvihne zo zeme, postaví ich hrubším koncom na zem, niekoľkokrát zľahka nobúcha o zem. abv hrubšie konce — kmenei — boli zarovnané, a uloží ich na zemi. Keď týmto spôsobom naukladá' za oton prútia môže ho zviazať pomocou s'lneišieho motúza alpbo drôtu Zväzuje ho na dvoch miestach, držiac nritom oten medzi nohami. Zviazať ho môže ai pomocou dlhšieho prúta. Takémuto spôsobu zväzovania prútia sa hovorí g ú z s . Prút, ktorým bude zväzovať, nasledovne unraví: tenší koniec niekoľkokrát pokrúti, abv ho zmäkčil, potom ho zohne, viackrát ho obtočí okolo nrúta, a takto dostane ucho. uzol. Potom vezne hrubý koniec, tiež ho zmäkčí pokrútením a prevlečie ho cez uzol. Nohou pritlačí oten, ktorý je položený na takto upravenom nrúte, potiahne k sebe hrubý koniec Prevlečený cez uzol a oten pevne stiahne. Hrubý koniec potom zatlačí nod uzol, aby sa zviazanie neuvoľnilo.

Dva—tri otenv odnášal košikár domov na chrbte, keď ich bolo viac, odvážal ich na voze. Äk ich odnášal na chrbte, najprv vnichol do hrubšieho konca otepu silnú palicu, pomocou nei si ho vyložil na chrbát a takto ho ťahal domov. Oten bol pritom vo zvislej polohe hrubším koncom hore, tenší koniec sa dotýkal zeme. Košikár ho takto ťahal, voľný koniec zapichnutej palice držal v rukách. V súčasnosti odvážajú prútie zvyčajne