Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (14. évfolyam, 1990)
Presinszky, Ľudovít: Stručné dejiny prvých dvoch desaťročí Šamorínskej Štátom podporovanej chlapčenskej a dievčenskej školy
Latinský a francúzsky jazyk ako nepovinný predmet vyučovali mesačne za 1 forint. V školskom roku 1892/93 na latinčinu chodilo deväť chlapcov a na francúzštinu 15 dievčat. Profesori okrem úradných prípisov a oznamov čítali i rôzne odborné časopisy ako napr. Századok, Magyar Nyelvőr, Tanítók Lapja a Hímzőmintacsarnok. Viedli presnú evidenciu o získaných predmetoch [učebných pomô cok), ktorých prírastok ročne vykázali. V školskom roku 1892/93 získali nasledovné učebné pomôcky: človek (vystíhané obrazy), najnovšie mapy štátov maďarskej koruny, najnovší nástenný atlas Afriky, skamenelý mamutí zub (dar Jánosa Hubera). Žiak mohol postúpiť do prvého ročníky meštianskej školy: „ . . . keď dovŕšil 9 rokov života, keď mal potrebnú zručnosť v predmetoch štvrtej triedy, ľudovej školy a tie preukázal na predpísaných prijímacích skúškach.“ Veľká väčšina žiakov školy bola maďarskej národnosti, ale v každom ročníku sa nachádzali i žiaci nemeckej a slovenskej národnosti (viď. tabuľkovú časť). Vtedajšie predpisy to upravovali v nasledovnej forme: „Žiak meštianskej školy, prislúchajúci k inej národnosti, má ovládať maďarský jazyk aspoň v takom rozsahu, aby bez ťažkosti sa mohol zúčastniť v učebnom procese v jazyku maďarskom.“ Umiestnenie vidieckych žiakov sa uskutočnilo iba s povolením riaditeľa „V tom istom stravovacom mieste nemôžu byť spolu chlapci a dievčatá“, predpisoval vnútorný poriadok školy. Triedni profesori ročne jeden- až dvakrát navštívili tzv. „cudzích žiakov“ bývajúcich v meste, aby získali prehľad o ich umiestnení a správaní sa . . . premiestnenie niekoľkých žiakov sa stalo nevyhnutným,“ — čítam vo vtedajších záznamoch. Profesorský zbor a školská správa venovali významnú pozornosť náboženskej výchove školskej mládeže. Žiaci pod vedením profesorov — podľa náboženstva — sa zúčastnili v deň zahájenia školského roka bohoslužby. V dňoch významných cirkevných sviatkov, napr. zbožňovania sviatosti, v deň mŕtvych, na popolcovú stredu, v deň svätého Blažeja sa pod vedením profesorov zúčastnili bohoslužby. Žiaci a profesori v deň božieho tela a posvätenia obilia kráčali pod zástavou školy. Na Vianoce a Veľkú noc rímsko-katolicki žiaci sa povinne zúčastnili svätej spovede. Vyučovanie denne začali a dokončili s modlitbou. V našom meste okrem katolíkov sa nachádzali vo väčšom množstve evanjelici, reformovaní a izraeliti. To sa odzrkadlilo i v náboženskom zložení žiakov. Od evanjelických a reformovaných žiakov tiež požadovali, aby sa zúčastnili bohoslužieb a večery pána. V chlapčenskej škole v sobotu vyučovanie trvalo iba do 10 hodiny, aby žiaci izraelitského vyznania sa mohli zúčastniť bohoslužby, ktoré sa v Šamoríne začali o 10,30 hodiny. Títo žiaci mali i tú „výhodu“ (čo zaručil i vnútorný poriadok školy), že v sobotu sa nemuseli zúčastniť vyučovania. A keď i napriek tomu sa zúčastnili sobotňajšieho vyučovania, nemuseli písať a kresliť. Štátom podporovaná chlapčenská a dievčenská meštianska škola v Šamoríne mala jedno spoločné riaditeľstvo a 2 profesorské zbory. Zvlášť pre chlapčenskú s zvlášť pre dievčenskú školu. V riešení otázok týkajúcich sa obidvoch prof, zoborov postupovali spoločne ale klasifikačné konferencie mali zvlášť- Aj hodnotenia kontroly zo strany školskej správy uskutočnili zvlášť.
