Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (10. évfolyam, 1986)
Kaše a kašovité jedlá na severnej časti Žitného ostrova (resume)
Kaše a kašovité jedlá na severnej časti Žitného ostrova (RÉSUMÉ) Strava ako jedna zo základných potrieb života vždy stála v popředí zaujmu ľudí. Ženy sa snažili z dostupných surovín vyťažiť maximum a uvariť to najlepšie. Vzhľadom na súvislosť medzi stravou a hospodár skou úrovňou, strava signalizuje aj spoločenské postavenie jednotlivca. Na sledovanom území na prelome 19. a 20. storočia už boli známe všetky suroviny používané v tradičnej ľudovej strave, ako aj celá technológia používaná dodnes. Preto v 20. stor. už nie sme svedkami vzniku nových technológií, môžeme však sledovať spôsob užívania tradičných surovín a techník. Máme možnosť pozorovať proces prenikania nových jedál do ľudovej stravy, vidíme, ako existuje pri sebe staré a nové. Silu tradície potvrdzuje pretrvávanie tradičných jedál po zániku roľníckych hospodárstiev. Samozrejme význam mnohých pokrmov už poklesol, zvlášť výrazné je to v prípade kašovitých jedál, ktoré po 2. svetovej vojne až na niektoré výnimky celkom vymizli z jedálneho lístku. V skúmanej oblasti pokrok nastal veľmi skoro, napomohlo tomu husté zaľudnenie, malá vzdialenosť medzi jednotlivými obcami, stabilizácia majetkovej štruktúry, od stredoveku neprerušene sa rozvíjajúce hospodárstvo a priaznivé trhové možnosti. Aby sa výskum ľudovej stravy posunul dopredu, je potrebné preskúmať čím viacej oblastí. Z daného dôvodu sme sa zaoberali ľudovou stravou v severnej časti Žitného ostrova. Myslíme tým územie, ktoré v minulosti zaberalo časť Bratislavskej župy, predstavujúce dva okresy — hornož'itnoostrovský a dolnožitnoostrovský. Z celého materiálu sme sa tu zaoberali prípravou kaší a kašovitých jedál. Zhotovenie kaší a kašovitých jedál, technika zhotovenia siaha do dávnej minulosti. Tieto jedlá pripravovali už v časoch, keď ešte na spracovanie surovín neboli k dispozícii vyvinutejšie technické prostriedky (stačil napr. ručný mlyn). Žiaľ za obdobie, ktoré obsiahne pamäť informátorov, viac kašovitých jedál stratilo na svojom význame a upadlo do zabudnutia. Charakteristické je to najmä pre posledných 30 rokov. V sledovanej oblasti v 20. st. je najpoužívanejšou základnou surovinou kukurica. Nie je neznáme ani proso, najmä v prvom desaťročí storočia. Používanie obilnín na prípravu kašovitých jedál v skúmanom období je zriedkavé, vzťahuje sa to aj na jačmeň, ktorý v iných oblastiach je považovaný za zvlášť vhodnú surovinu na kašu. Krupicovú kašu a ryžový nákyp (rizsakása) počítame už medzi novšie rozšírené jedlá. K najznámejším kašovitým jedlám patria kaše: z kukurice, ryže, prosa, žobrácka kaša (kúduskása) a tzv. ludaskása. Z kašovitých jedál v mnohých variantoch sa pripravovali tzv. ,,gánci“ a „sterc”. Medzi kašovitými jedlami sú aj také, ktoré čo sa týka suroviny i počiatočnej fázy prípravy patria ku kašovitým jedlám, avšak ďalšie fázy prípravy určujú ich zaradenie už skôr do skupiny archaických posúchov. Tieto jedlá možno klasifikovať ako pečené kaše (kevert lepények). Pripravujú sa na spôsob kaše, potom sa upečú v peci. Patria sem gerheň, malej, kalkíš. O dôležitosti a význame kaší, kašovitých jedál a posúchov výrazne svedčia ľudové tradície. Starobylosť názvu, tradičné spôsoby prípravy a zvyky súvisiace s nimi: to všetko svedčí o tom, že ide c jeden z najstarších druhov jedál.
