Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (8. évfolyam, 1984)
Pomichal, Richard: Príspevok k faune potočníkov (Trichoptera) Podunajskej nížiny
Príspevok k faune potočníkov (Trichoptera) Podunajskej nížiny Pomíchal Richard Z územia SSR je zalial známych 211 spécií potočníkov (Novák a Obr 1977]. Po faunistickej stránke najlepšie známou oblasťou západnej časti karpatského systému sú Vysoké Tatry, kde bolo zistených 132 druhov potočníkov (Novák 1971).] Veľmi intenzívne je skúmaná fauna trichopter oblasti Malých Karpát (pohorie s prechodnou zónou k Podunajskej nížine), odkiaľ je udávaných 109 druhov (Pomíchal 1984). O rozšírení tohto hmyzieho radu z nížinných oblastí Slovenska máme pomerne málo poznatkov. Trichopterologický výskum Podunajskej nížiny sa začal prácou Mayera (1934), ktorý v oblasti Cilistova zistil 26 druhov. Ďalšie údaje o rozšírení potočníkov z Podunajska publikoval koncom tridsiatych rokov (Mayer 1938). Niekoľko druhov trichopter z blízkosti Cilistova a Vojky nad Dunajom udáva Balthasar (1938). Údaje o faune potočníkov Pohronia udáva Dudich (1959). Faunu potočníkov strednej časti Žitného ostrova a okolia Jurského Súru skúmala Husárová—Dudíková (1960), ktorá v tomto regióne zistila 25 druhov. K poznaniu fauny trichopter j. z. okraja Trnavskej pahorkatiny, pohoria Malých Karpát a prechodnej zóny medzi spomínaným pohorím a Podunajskou nížinou prispel Pomíchal (1976, 1984). V súčasnosti s výskumom fauny potočníkov Podunajskej nížiny (Žitného ostrova) v rámci výskumných úloh 7. 5RP sa zaoberajú pracovníci Žitnoostrovského múzea v Dunajskej Strede, ktorí riešia čiastkovú úlohu §PZV VI—1—12/3—6 „Potočníky (Trichoptera) Dunaja a dunajský ramien“. Prírodné podmienky Podunajskej nížiny Toto územie členíme na dva základné morfologické celky: a,) Podunajskú rovinu: najnižšie položený prvok reliéfu v medziriečiskách Váhu, Nitry a Žitavy, v dolinách Dunaja, Žitavy, Hrona a Ipľa (Vaškovský 1982), b) Podunajskú pahorkatinu: Trnavská-, Nitrianska-, Žitavská-, Hronská- a Ipeľská pahorkatina s ich jednotlivými časťami (Mazúr, Lukniš 1980, in Atlas SSR). Po hydrografickej stránke celé územie patrí do povodia Dunaja s ľavostrannými prítokmi Váhom (vlieva sa do nej Nitra a| Žitava), Hronom' a Ipľom. Okrem spomínaných tokov je tu ešte niekoľko menších alebo väčších tečúcich vôd (Čierna Voda, Malý Dunaj, Klátovské rameno a i.), umelé vyhĺbených kanálov, ktoré ústia do ľavostranných prítokov Dunaja. Najhustejšiu sieť kanálov má Žitný ostrov. Mŕtve ramená riek sú zachovalé pozdĺž Dunaja prípadne sporadicky pozdĺž ostatných tokov, Močiare okrem Juru pri Bratislave a Gbelcov sú zachovalé len naí Dolnom Žitnom ostrove. Zo stojatých vôd treba spomenúť menšie — väčší zatopené ťažobné jamy štrku (Slnečné jazerá pri Senci a i.) a nížinnej rašeliny (Dolný Bar —• Hroboňovo; Veľký Grob — Pusté Úľany), ktoré sú významnými krajinotvornými prvkami Podunajskej roviny. Podunajská nížina klimaticky leží v teplej a v suchej oblasti s miernou zimou. Je to najteplejšia oblasť SSR s priemernou ročnou teplotou 9—10 °C. Priemerná januárová teplota prevažne dosahuje —1 až —2 oj. Zimy sú tu pomerne mierne. Najvyšší teplotný priemer, vyše 20 °C, má mesiac júl. Zrážkové pomery kolíšu od 650 mm do 550 mm. Na značných plohách však množstvo zrážok klesá pod 550 mm. V SSR Podunajská nížina má najväčší počet jasných dní v roku. Na území Podunajskej nížiny sa stretáva hercínska, karpatská a panónska vegetácia. Značnú časť územia dnes pokrýva kultúrna step. Mnohé zaujímavé rastlinné spoločensvá v dôsledku antropogénnych vplyvov sa premenili na poloruderálne až ruderálně. Pôvodná vegetácia lužných lesov je ohrozená vysádzaním šľachtených topoľov. Zbytky dunajských lužných lesov v súvislosti s výstavbou vodného diela Gab číkovo— Nagymaros sú odsúdené na zánik. Podobný osud čaká aj na väčšinu slepých ramien Dunaja, kde sa pôvodná flóra zachovala najdlhšie. Materiál a metodika práce Vo vegetačných obdobiach rokov 1973—1982 larvy, kukly a imága potočníkov sme zbierali na lokalitách Podunajskej nížiny (v rovinnej i v pahorkatinnej oblasti).
