Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (4. évfolyam, 1980)

1980/2 - Vörösmarty, Gejza: Posledný majster-kováč vo Vydranoch

Ďalšími nástrojmi sú dierkovačky, stroj na výrobu klincov, 150 ročná rušná vŕtačka, pilníky, závitnice,

sochory.

I zariadenie dielne je eš^e úplné. Je v nej nákova, ohnisko s mechmi, pracovný stôl. Najčastejšou prácou kováča bolo podkúvanie koní. Podkovy si spravidla zhotovoval sám. Zo železnej tyče v rozmeroch 23/14 mm odrezal sekáčom na nákove potrebnú dĺžku, ktorou je dvojnásobok priemeru konského kopyta. Odrezaný kus chytil do klieští a vložil do pahreby. Kel bolo železo žeravé, vybral ho z pahreby kliešťami s dlhou rukoväťou a na nákove z neho ukoval polovicu podkovy. Potom ju opätovne vložil do ohňa, rozžeravil a vyformoval druhú polovicu podkovy. Na umiestnenie klincov musel vyhotoviť priehlbinku. Túto vyformoval kladivom. Kel bola notová, prišlo na rad vytvorenie oboch ramien a rohov. Po tom bolo treba vyhotoviť ešte šesť otvorov vo vytvorenej priehlbinke podľa tohoto

po

?tupu: deravú podložku upevnil do otvoru nákovy, položil na ňu podkovu, sochorom a kladivom urobil jamku, ktorú prerazil dierkovačkou, čím na podkove vznikla dierka. Keá bol hotový, oba konce kružidla umiestnil do dvoch otvorov na klince a tak overoval na konskom kopyte, či sa klinec dostane na správne miesto. Potom nasledovalo vbíjanie a ohýbanie klinov. Tieto sa zhotovovali z pevného mäkkého materiálu, ktorý sa nakupoval v Železiarstve.

Bálint Hodossy sa zaoberal aj liečením kopýt. Stávalo sa, že koňovi prasklo kopyto. Vtedy vyrezal oceľovú platničku v tvare elipsy zodpovedajúcej veľkosti, hrubú 1,5 mm a túto pripevnil na kopyto tak, že od pukliny vľavo i vpravo konce platničky pripevnil drevenými skrutkami.