Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (3. évfolyam, 1979)
1979/2 - Kovács , Ladislav: Ármin Vámbéry: Moje zápasy
pozostávala z bokharských hadžiov /pútnikov do Mekky/, a ke<5 dosiahol Kaspické more nastúpil na turménsku loá a tak sa dostal do Asury, Gomustepy a Etreku, najväčších turkménskych táborov. Pripojac sa ku karaváne khivaiského chána urobil cestu cez khivaiskú púšť za dvadsať dní. Na týchto miestach pred ním nikdy nechodil Európan a hrozilo mu neustále nebezpečenstvo, že ho odhalia. Iba svojej duchaprítomnosti a priateľskej povahe mohol lakovať tomu, že sa nielen zachránil, ale bol uznávaný za derviša žijúceho svätým životom, takže mohol požehnať i chána Mohameda Seida. Zdržal sa dvadsaťdva dní v Bokhare, odkiaľ sa uberal do Samarkandu. Ďalej sa však nedostal a preto sa v roku 1864 vrátil do Teheránu. Pred perzským šachom sa už mohol odhaliť. Tento ho obdaroval, vyznamenal Radom slnka a postaral sa o to, aby mohol herušene pokračovať v ceste do Európy. Prvá jeho európska cesta viedla do Londýna. Počas pobytu ho vítali ováciami a prežil najkrajšie obdobie svojho života. Na večiarku Kráľovskej zemepisnej spoločnosti prečítali jeho dizertácie a on sám prednášal o svojej bokharskej ceste plynnou angličtinou. Anglická vláda a londýnske spoločnosti sa vzájomne pretekali vo vyznamená vaní Vámbéryho. Oxfordská univerzita mu ponúkla riadnu profesúru, ktorú však neprijal vzhľadom k svojmu úmyslu vrátiť sa do vlasti. Priateľsky bol prijatý i na francúzskom kráľovskom dvore. V roku 1865 ho menovali riadnym profesorom peštianskej univerzity. Počas tohoto obdobia bol v stálom písomnom styku s väčšinou európskych vedeckých inštitúcií, ba dokonca i s významnými politikmi; jeho názory na východné pomery vyvolali všade veľkú pozornosť a vždy ho mohli požiadať o radu, kráľovná Viktória práve tak, ako sultán Abdul Hamido V roku 1905 sa utiahol do súkromia. Maďarská vedecká akadémia ho v roku 1876 zvolila za svojho riadneho člena, v roku 1893 za čestného člena a v roku 1894 za člena vedenia. Zomrel 15.septembra 1913 v Budapešti. Jeho najznámejšie práce: Cesta Strednou Áziou bola vydaná v roku 1865 v maďarčine v Pešti. /Vyšla potom v nemeckom, anglickom, francúzskom, talianskom, dánskom, švédskom, holandskom, tureckom, urdskom a ruskom preklade./ Etymologický 31ovník turecko-tatárskych jazykov, Západná kultúra na Východe, Pôvod ma5arov, Turci z etnologického a etnografického pohľadu, Pri kolíske Maďarska. Samozrejme, že mnoho jeho vedeckých názorov bolo už prekonaných, avšak životopis? ktorý sá v maďarčine objavil pod názvom: "Kuzdelmeim" - "Moje zápasy", je ešte i dnes príjemným čítaním. Ladislav Kovács
