C. Tóth Norbert: A pozsonyi társaskáptalan archontológiája / Archontológia Prešpurskej kolegiátnej kapituly 1204–1462 - Subsidia ad historiam medii aevi Hungariae inquirendam 12. (Budapest, 2020)
ÚVOD - Patrocinium prešpurského prepoštského kostola
Úvod 35 Výskum v oblasti dejín umenia datuje spomedzi výstavieb v kostole do polovice 14. storočia tympanón severnej brány vyobrazujúci Svätú Trojicu. Bránu otvárajúcu sa na ulicu zrušili po založení Kaplnky svätej Anny,195 počas jej vystavania v roku 1514,196 tá sa totiž stala vchodom do kaplnky z kostola.197 To, aké výstavby sa presne konali, kvôli nedostatku prameňov môžeme len hádať.198 195 Kaplnku založil prešpurský mešťan Fridrich Voyt niekedy pred rokom 1514, totiž v novembri tohto roku už jeho prvá manželka Katarína vo svojom závete odkázala určitú sumu na vybudovanie kaplnky svojmu manželovi (Prot. Test., č. 780, Majorossy: Egy tekintélyes pozsonyi, s. 472). Samozrejme, kaplnka - opäť bez zmienky o mene jej svätca - figuruje aj v závete Fridricha z 19. júla 1521 ako budúce miesto jeho odpočinku a ako jeden z obdarovaných jeho poslednej vôle. (Prot. Test., č. 820, Majorossy: Egy tekintélyes pozsonyi, s. 472). Identickosť Fridrichom Voytom založenej kaplnky s Kaplnkou svätej Anny dokazuje viacero skutočností: jednou z nich je, že Voytov náhrobný kameň sa prv nachádzal v Kaplnke svätej Anny (v súčasnosti je pri stene svätyne - Majorossy: Egy tekintélyes pozsonyi, s. 471, pozn. č. 19) a druhou to, že rodina Meixner disponovala patronátnym právom kaplnky (Rimely: Capitulum ecclesiae Posoniensis, s. 168) a Fridrichova druhá manželka Anna sa po ovdovení, niekedy pred 24. júnom 1522 vydala za prešpurského mešťana Krištofa Meixnera (Politikatörténeti okit., s. 117). 196 Nad vchodom kaplnky figuruje rok 1514 (Haľko-Komomý: Dóms, s. 143). 197 Szabó: Zur Baugeschichte des Pressburger Domes, s. 5-8, Haľko-Komomý: Dóm, s. 143-147. 198 Máme hojne údajov aj o ďalších výstavbách z druhej polovice 14. storočia: v roku 1380 (DF 228259), 1390 (DF 228267), 1393 (DL 7837), o farnosti: v roku 1396 (DF 239150 = Rimely: Capitulum ecclesiae Posoniensis, s. 330-332.). 199 Uhrin: A virgines capitales kultusza, s. 21 -23. 200 Uhrin: Szent Katalin, s. 248. 201 Rácz: A Ják nemzetség II, s. 159-160, 168 a 170, Hervay: Repertorium historicum, s. 154-156. 202 Pozri o tom Bartlett: Why Can the Dead, s. 447-450. 203 „corpus Beati martyris, qui in dicta ecclesia requiescit” - Fejér II, s. 430, MES I, s. 170 (DF 278923). 204 Porovnaj Takács: Szent Márton teste, s. 152. Zmena dedikácie prešpurského kostola nie je ojedinelým javom v dejinách, totiž aj inde sa vyskytuje, že niektorá cirkev „prijala“ k svojmu patrocíniu aj ďalšie, ktoré sa neskôr stalo primárnym. Dobre to ukazuje aj príklad kláštora na vrchu Sinaj, ktorého titul Panny Márie vystriedalo niekedy pred 14. storočím patrocinium svätej Kataríny.199 Alebo Magdeburg, kde pôvodne svätému Mauríciovi titulovaná katedrála získala na začiatku 13. storočia ešte aj označenie svätej Kataríny.200 V obidvoch prípadoch prinieslo výmenu patrocinia uloženie svätých pozostatkov v danom kostole. O zmene patrocinia sú k dispozícii údaje aj z Uhorka: napríklad na počesť svätej Margity vysvätené opátstvo v Porne (Vašská stolica, dnes Pornóapáti) prijalo po roku 1221 titul Panny Márie a odvtedy figuruje v našich prameňoch súčasne s dvoma patrocíniami. V tomto prípade objavenie sa nového titulu súviselo so zmenou rádovej príslušnosti: z dovtedy benediktínskej inštitúcie sa stala cisterciánska.201 Patricíniá rôznych cirkví sa v porovnaní s našimi dnešnými pojmami zmenili relatívne jednoducho: napríklad prostredníctvom získania pozostatkov, v súlade s vôľou osoby, ktorá darovala rozsiahle majetky, alebo zmenou rádovej príslušnosti daného miesta.202 V prípade prešpurského kostola sú „k dispozícii“ z vyššie uvedených troch možností dve: pápežská bula z roku 1204 spomína „pochované telo svätého mučeníka“ v cirkvi, ktorá vtedy ešte stála na hrade.203 Hoci pozostatky neuviedli menovite, ale mohlo ísť aj o svätého Martina. Počas vysťahovania kolegiátnej kapituly z hradu pochopiteľne zobrali/mohli zobrať so sebou aj telo svätca (alebo skôr u nich pochovanú časť jeho tela)204
