A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Nagy László: Bocskai István Kassán (1604–1606) - Nagy László: Štefan Bocskai v Košiciach 1604–1606

promisnému mieru. Zámienku k jeho zadržaniu poskytol sám Illésházy svojím vykonštruovaným a ničím nepodloženým obvinením, ktoré v danej chvíli kniežaťu práve prišlo vhod. Domnienku, že Bocskaiho Káthay alebo ktokoľvek iný otrávil, odmietali taktiež Illésházy a Juraj Thurzó, ktorí už počiatku jesene roku 1606 dobre vedeli, že Bocskaiho onedlho skosí obličková nedostatočnosť, nazývaná vtedy „vodnateľnosťou", priznalo/ ktorej sa u neho čoraz viac prejavovali. Kancelár skrátka zomrel ako nevinný a s ním odišiel nielen naslovovzatý vojak a politik, ktorý sa zúčastnil v bojoch proti Turkom a bol pritom i ranený, ale i človek, ktorý Bocskaiho nemálo napomohol v dosiahnutí víťazstva. S jeho tragickým úmrtím nemalo obyvateľstvo vtedajších Košíc samozrejme nič spoločné. Už som uviedol, že viac ako dvojročné spolunažívanie Bocskaiho dvora s obyvateľmi Košíc sa nemohlo obísť bez konfliktov. Tieto vzťahy mali však ešte i inú stránku. Vojenské objednávky a rôzne nákupy veľmožov, zámožnejších šľachticov i hajdúskych kapitánov, prichádzajúcich do mesta, oživujúco pôsobili na rozvoj remesiel a obchodu. A hoci krátko po smrti Bocskaiho bola správa mesta prevzatá poverencami a úradníkmi habsburskej vlády a slobodné praktikovanie protestantského kultu bolo potlačené, Košice sa predsa dobrovoľne stali centrom i ďalšieho protihabsburského odboja. Stali sa druhým sídlom Gabriela Bethlena, Juraja I. Rákócziho, avšak od roku 1682 sa tu väčšinou konali taktiež zemské snemy legendárneho „kráľa kurucov" Imricha Tökölyho a ústrednú úlohu zohrali tiež počas zdĺhavých bojov milostivého kniežaťa Františka II. Rákócziho. Košice a ostatné mestá Horného Uhorsko mali v týchto časoch nielen zásobovaciu, ale i odvodovú povinnosť, čím pomáhali pri zvyšovaní vojenského potenciálu protihabsburských síl. Mestá vykonávali svoju vojenskú povinnosť trojakým spôsobom a stávali sa tak časťou ozbrojených síl krajiny: z verejnej pokladnice najímali a platili stálych halapartníkov na ochranu brán a hradieb; príslušníci cechov zabezpečovali celkovú ochranu častí hradieb a veží zverených im na starosť a ak to bolo potrebné, bránili ich aj s použitím zbraní; regrutovali určitý počet pešiakov vyzbrojených puškami, vysielali ich do tábora kniežat a po určitú dobu im taktiež poskytovali plat. Hornouherské mestá museli zvyčajne poskytovať spolu 1400 pešiakov. Košice mali väčšinou povinnosť vysielať 200 mužov, príležitostne však i oveľa viac. Výzbroj, výstroj a vycvičenosť týchto osôb museli preverovať kniežací komisári, ktorí taktiež organizovali pravidelný strelecký výcvik pre mešťanov povinných brániť svoje mesto. Dnešný výskum považuje uhorské obyvateľstvo tejto epochy za typický stredoveký útvar, vzájomne úzko spätý v dôsledku sociálnych zásad mestského hospodárstva. Táto svojrázna situácia spojená s príslušnosťou väčšiny mešťanov k rôznym protestantským vyznaniam vo veľkej miere predurčila postoj miest počas protihabsburských bojov 17. storočia. Najmä vo východnej časti krajiny v prípade povstania mohli počítať len s nepatrnou podporu zo strany vzdialenej ústrednej moci (z Viedne alebo z Prahy), od ktorej ich okrem geografickej vzdialenosti oddeľovali taktiež náboženské nezhody. Preto vo svojej väčšine nasledovali politické postoje hornouhorských protestantských veľkostatkárov, ktorí sa zväčša postavili proti habsburskej moci alebo prinajmenej zachovávali neutrálny postoj. Tá historická skutočnosť, že na čele protihabsburských povstaní stáli vodcovia usilujúci sa o vytvorenie štátneho alebo národného absolutizmu, pripravovala pôdu pre pripojenie miest k protihabsburskému táboru, a to napriek stavovsko-šľachtickému charakteru a zameraniu týchto hnutí. Preto sa k nim tiež pripájali, hoci (prinajmenej podľa formulácie Ignáca Acsádyho) stáli „mimo rámca uhorského národného života". Situácia však bola oveľa zložitejšia, než si to tento významný historik konca 19. storočia uvedomoval. O tom svedčí okrem iného taktiež postoj košických mešťanov, v danom prípade počas protihabsburského povstania vedeného Štefanom Bocskaiom. Nezbytnou podmienkou pre uspokojujúce hodnotenie postoja mestského obyvateľstva je presné vymedzenie miesta protihabsburských bojov v období 16.-1 H. storočia v maďarských i svetových dejinách, čo však stále ešte patrí k budúcim úlohám historiografie a vojenskej histórie. 29