A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Nagy László: Bocskai István Kassán (1604–1606) - Nagy László: Štefan Bocskai v Košiciach 1604–1606

László Nagy STEFAN BOCSKAI V KOŠICIACH (1604-1606) Keď vodca povstalcov Álmosd, víťaz v bitke u Diószegu, 11. novembra 1604 na čele svojich hrôzyplných hajdúchov vtiahol do vojenského a politického strediska Horného Uhorska Košíc, akiste ešte ani sám nemohol tušiť, že toto jeho rozhodnutie vnesie do vývoja hnutia rozhodujúci obrat! Veď všetci, ktorí sa dozvedeli o jeho úspechu v boji, ktorého dosiahol v noci zo 14. na 15. októbra, očakávali, že sa ako sedmohradské knieža vymenované Portou alebo bude usilovať obsadiť Veľký Varadín, kde stále ešte slúžilo mnoho jeho starých vojakov, a následne bude postupovať do vnútra kniežatstva, alebo to isté urobí bez obsadenia Varadína, k čomu ho ostatne okrem vezírov Porty pobádali taktiež sedmohradskí emigranti v Turecku. Z jeho listu napísaného v Debrecíne dňa IX. októbra a adresovaného tejto skupine možno usudzovať, že v tejto dobe sa ešte i sám na to pripravoval a svoje pôvodné zámery zmenil až neskôr, kedy najprv tiahol na Tiszalök a nato (po pomerne dlhom pobyte na tomto mieste) namieril smerom na Košice. Po viac ako polstoročnom výskume povstania som toho názoru, že Bocskai v skutočnosti nikdy vážne neuvažoval o vpáde do Sedmohradska, a to z viacerých dôvodov. Väčšina tamojších súčasníkov z radov šľachty ho nikdy nemala v obľube - nanajvýš ho ako tolerovala ako strýca Žigmunda Báthoryho. Len čo to bolo možné, hneď ho vyhostili zo Sedmohradska a zhabali celý jeho majetok. Po sneme v Léczfalve, na ktorom k jeho vykázaniu z kniežatstva došlo, nesmel po štyri roky ani prekročiť sedmohradské hranice. K tomu mohlo dôjsť až v lete 1604, kedy sa krajina nachádzala pod správou generála Bašty - vtedy od panovníka spätne získal svoje statky predtým skonfiškované stavmi. V očiach stavov, v podstate „preturecky" orientovaných a usilujúcich sa stoj čo stoj o oslobodenie od bremena vojny, a to i za cenu nového tureckého vazalstva, ani osobnosť Bocskaiho vymenovaného Portou nebola natoľko žiadúca, a preto nemohol rátať s ich masovou podporou. Keďže potrebnú pomoc nemohol očakávať ani o osmanského vedenia, ktoré sa vojensky dostalo na dno, právom mohol počítať s tým, že ho v Sedmohradsku čoskoro stihne osud porazeného Mózesa Székelya. V rokoch svojho „mlčania", t.j. v období 1601-1604, si uvedomil, že odtrhnutie Sedmohradska od habsburskej vlády je možné len s pomocou a z územia Uhorského kráľovstva. Veď pre to, aby sa posádky tamojších „hlavných pevností", zložené zväčša zo západných žoldnierov, vzdali, je treba im definitívne odrezať zásobovacie línie, čo je taktiež možné len za predpokladu, že bude obsadené Horné Uhorsko. To sa však vôbec nejavilo nemožné, veď vo svojej drvivej väčšine protestantské obyvateľstvo tohto územia už pred októbrovým ozbrojeným vystúpením, v skutočnosti vynúteným praktikami sedmohradských utečencov, na zhromaždení v Sečovciach vyhlásilo hoci aj možnosť ozbrojeného povstania proti habsburskej moci, dohnanej k násilným protireformačným krokom. Na dôkaz toho centrum tohto územia, mesto Košice, zavrelo svoje brány pred hlavným kapitánom Belgijosom, ktorý mal v úmysle tam utiecť a opevniť sa tam. Avšak poslovia mesta sa dostavili k Bocskaimu do jeho tábora v Tiszalöku a oznámili, že Košičania sa k nemu pripájajú. Na dôkaz toho dokonca už na konci októbra dobrovoľne otvorili brány mesta pred bojachtivým mužstvom hajdúskeho hlavného kapitána Balázsa Lippaiho, avšak potom, ako boli nútení s trpkosťou znášať jeho časté „vyčíňanie", 2}