Petercsák Tivadar: Népi szarvasmarhatartás a zempléni Hegyközben (Borsodi Kismonográfiák 17. Miskolc, 1983)
Zvláštna kapitola predstavuje umiestnenie, zimné kŕmenie a opatrovanie rožného dobytka. Svojpomocný charakter chovu dobytka odzrkadľuje sa v tom, ze maštaľ /chliev / stavajú pod jednu sterchu s obytným domom, na jeho koniec. Jeho rozmery sa menia podľa hospodárskej situácie, no koňa a rcžny dobytok ešte aj v bohatších hospodárstvách držia obyčajne v spoločnej maštali. Kŕmenie rožného dobytka sa prevádza pomocou vždy k stene postavenom, dávnejšie z kmene stromu vytesaného, neskôr z dosák vyhotovaného válova. Podľa hospodárskej situácii poznáme dva typy umiestnenia. Charakteristické sú v maštali pripevnené alebo ohybné štvorhranné zásobníky na seno . Umiestňujú ich v jednom kúte a tu držia krmivo pre jednorázové kŕmenie. Zimné kŕmenie sa začínalo v novembri a trvalo do apríla. Ešte aj medzi dvoma svetovými vojnami to bola hlavná zimná práca mužov. Príprava každodenného krmiva a kŕmenie denne dvakrát určovali ďalšie činnosti. Maštale boli aj dejiskom spoločenských stretnutí starých mužov, niektorí spali v maštaU.na posteli, visiacej z pôjdu. Liečením chorôb zvierat sa zaoberali starí sedliaci a kováči, málokedy pastieri. Ženy len v prípadoch tzv. padnutia z oka používali rôzne poverčivé postupy. Ďalšia kapitola objasňuje formy používania. Reprodukciu rožného dobytka slúžila výchova prírastku, resp. vedomé pestovanie. Býk bol majetkom verejného statkárstva. Dávnejšie chodil býk spoločne so stádom na pastvisko, od rokov 1930 ožrebnenie sa konalo na dvore býkovej maštale. K oteleniu sa pripájajú ró*zne poverčivé zvyky, ktoré zabezpečovali udržanie osohu. Malým teliatkám dávali dávnejšie meno predovšetkým podľa vlastnosti, novšie sú Časté ženské a mužské mená. Bo rokov 19^0 po hegykozských dedinách chodili vandrovnícky miŠkári, odvtedy už aj to vykonáva zverolekár. Teliatka na začiatku storočia predávali obyčajne na miesto prichádzajúcim mäsiarom. Bržanie juncov na zmluvu je významnejšie od rokov 1950. Staršie t'aŽné voly predali na jeseň, obyčajne szerencsskému Cukrovaru, no spolu s kravami predávali ich aj na jarmoku. Pri kúpe vola a dojnice brali do úvahy vzrast, dojnosť 131
