Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)
Tartalomjegyzék/Obsah - Iván Halász: Osu d Židov, na území južného Slovenska so zmiešaným obyvateľstvom, ktorí sa vrátili bezprostredne po druhej svetovej vojne (Levice a okolie v rokoch 1945 a 1946) (Preklad : Alžbeta Bitterová)
na jednorazový peňažný príspevok a v prípade potreby na lekársku prehliadku. Do zoznamu repatriantov sa dostali nielen také osoby, ktoré sa vrátili z deportácie, ale aj také, ktorí prežili prenasledovanie tým, že sa ukrývali, veď po materiálnej stránke aj títo boli v mimoriadne zlej situácii. S poskytovaním podpory osobám, ktorí prežili sa zaoberal podľa spomienok tzv. Židovský Domov, ktorý bol podporovaný americkou charitatívnou židovskou organizáciou s názvom Joint. Tu boli ubytovaní tí, ktorí nemali kam ísť, resp. každý židovský repatriant sa mohol tu stravovať, ktorý bol na to odkázaný. Domov slúžil aj ako spoločenský dom, tu sa stretávali a vymieňali si informácie tí, čo mali spoločný osud 8 . Nesmieme zabudnúť, že väčšina z tých čo sa vrátili, vrátili sa s prázdnymi rukami, v ich bytoch bývali iní, ich podniky prevzali najprv tzv. „arizátori" alebo štát, po oslobodení väčšinou sa dostali automaticky pod tzv. národnú správu. (Rozdiel bol v tom, porovnávajúc so stavom v roku 1944, že toto opatrenie až do vyhlásenia konečného rozhodnutia zasiahlo aj kresťanské maďarské obyvateľstvo.) Ich hnuteľný majetok tiež odniesli po ich deportovaní, alebo oni sami ich odovzdali svojím kresťanským známym. Časť tohto majetku dostali späť tí čo prežili, ale nie každý bol ochotný im ho vrátiť. Región južného Slovenska, obývaný Maďarmi poskytuje z právneho hľadiska v rokoch 1945 až 1948 veľmi rôznorodý a dočasný obraz. Väčšina obyvateľstva bola postihnutá rôznymi obmedzeniami na základe Benešových dekrétov, ba čo viac, hrozilo im úplné vysťahovanie. Obchodné a priemyselné podniky, pozemky sa postupne dostali pod národnú správu. Väčšina národných správcov, ktorí prišli z oblastí obývanými Slovákmi boli partizáni, úradníci, podvodníci alebo len jednoducho dobrodruhovia. Väčšina židovských firiem, ktoré sa medzičasom dostali do kresťanských alebo štátnych rúk, mali taktiež rovnaký osud, nakoľko sa ešte nerozhodlo v roku 1945 o reštitúcii majetku tých čo prežili. Židovskí majitelia, ktorí sa vrátili samozrejme sa chceli dostať k svojím ukradnutým hodnotám. Väčšinou už od roku 1945 sa dožadovali vrátenia svojho majetku alebo žiadali aspoň to, vychádzajúc z okolnosti, aby sa stali národnými správcami buď oni sami alebo ich židovskí známi až do vydania konečného rozhodnutia v tejto otázke. Svedčia o tom údaje z viacerých spisov, uložených v archíve v Leviciach. Úrady sa však správali ambivalentne, tak ako aj inde v tom čase. Na jednej strane z viacerých úradných spisov cítiť ochotu pomôcť bývalým prenasledovaným, napríklad ich žiadosti bolo treba opatriť označením „repatriant" (to sa nevzťahovalo samozrejme len na Židov), aby ich žiadosti posúdili mimo poradia, alebo aby im bezodkladne vydali potrebné potvrdenia, resp. aby vybavili ich záležitosti bez poplatkov. Na druhej strane však miestne orgány očakávali pokyny vyšších orgánov v majetkových záležitostiach. Hoch, Mose: „... és vigaszt nem találsz". (,,... a nenájdeš útechu") 1972, 172 str.
