Evangélikus Élet, 2013. január-június (78. évfolyam, 1-26. szám)
2013-05-19 / 20. szám
Evangélikus Élet SlZLOVÁk ÖLDÄL 2bi3. május 19. *• '7 Stranu zostavila: Hilda Guláciová-Fabulová 2. slávnost: svátodusná 1. slávnost: svátodusná. Pentecoste „Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom hovorí Hospodin mocností” (Zachariás 4,6) Skutky Apostolov 2,1-18 Turíce - zmocnenie cirkví v kazdej dobé. Svätenie svätodusnych sviatkov nie je iba pripomenutím udalostí z cirkevnej minulostí. Spolocenstvo veriacich by vsak nemalo zabudnút’ na svoje narodeniny (v den Turíc vznikla cirkev), ale tie musia byt’ vzdy pren prüezitost’ou k zamysleniu nad poslaním jeho existencie a k poznaniu, ako túto zverenú úlohu naplnit’. Príbeh Turíc v Jeruzaleme nasledovníkom Pána Jezisa neustále pripomína, ze plnit’ Ním zverené poslanie dokázu iba v moci Ducha. Duch Sváty zmoc hűje k sluzbe „tych, ktorí jednomysel'ne zotrvávajú v spolocenstve” (Sk 1,14.2,1). Oni sa totiz na modlitbách otvárajú Bozej völi, a tym nastavajú plachty viery pre vanutie Bozieho Ducha. Boh ich potom obdarúva darmi nie na ich zviditelhenie a senzáciu, ale preto, aby vydávali svedectvo o „veíkych veciach Bozich” (v 11b). Kristovo evanje hum o záchrane cloveka sa musí zvestovat’ vsetkym národom (v 8-na) Samozrejme, ze nesenie posolstva prinása napätie, otázky typu: „Co to má znamenat?” (v 12. v.), alebo in vektívy spochybnujúce normálnost’ svedkov (napr. opiti, v 13. v.). No tych, ktorí „rozumejú svojmu poslaniu a dőverujú Bohu, ze Jeho zaslubenia v Bozom slove (16-18. v.) pia tia aj pre nich” Hospodin pouziva ako nástroje na budovanie svojej cirkvi. Tieto nástro je, ktoré Boh zmocnuje na budovanie, potrebuje aj v nasej cirkvi. Nájde v nasom spolocenstve l’udí, ktorí májú nastavené plachty viery pre vanutie Ducha, neboja sa hovorit’ „veiké veci Bozie” a dőverujú Bozim zaslubeniam v Pisme? Ja verím, ze áno, a preto sa seba aj za nich stále módiim. ■ Mgr. Slavomír Sabol biskup VD-u ECAVna Slovensku iKor 12,4-11 Slúz tym, cím si obdareny! Citame o rozmanitosti darov, ale o jednom spolocnom Darcovi. Zijeme v spolocenstve Cirkvi, kde sú rőzni l’udia s rőznymi darmi. Sú rőzne sluzby, ale iba jeden Pán. Tomuto Pánovi sme vsetci rovnako podriadeni. Toto nás mőze zjednocovat’ v pokore a oddanom vykovánaní svojej úlohy podl’a daru, ktory vieme, ze mámé vyuzivat’. Kazdy krest’an má najmenej jeden dar, v ktorom mőze byt’ „dobry” a ktorym mőze byt’ uzitocny v prostredi, v ktorom zije. Ako ho pouzit’ na sluzbu a ozivenie, pre aktivitu na konkrétnom mieste? Mozno vsivamost’ou, ochotou, cinnost'ou. Nepytam sa, ci treba nieco konat', ale robim, co viem a spolieham sa na Pánovo vedenie, teda viem, ze na to nie som sám. Ak mám dar vysvetl’ovat’ Slovo, tak to mám robit’ sbáznou a poctivos t’ou, vernostőu Písmu. Ak mám dar ustavicnej modlitby, mám to konat’ podobne. Ak sa viem prihovorit’ k Tudom- zvlást’ novym, ked navstívia nás zbor ci bohosluzby, mám to robit’ s odvahou a láskou! Ak sa vyznám v remesle a vidím potrebu praktickej pomoci v zbore, alebo pri jednotlivcovi, mám to robit’ s ochotou a nezistne. Ak viem dobre vari tci piect’, nech je to na chválu Pánovu a dobrú chut’ obecenstvu viery, napr. pri rőznych udalostiach zboru. Ak más dar napomínania, rob to s pokorou a báznou - v láske! Ak je nad tym Bozí Duch, cloveku to pornóié a neublízi mu to, nikoho tym nezraní. Ochotne teda uzívajme dary milosti, ktoré sme dostali a slúzme tym, cím sme obdarovaní! ■ Ján Hevera Krestan a obrátenie ► Z hl’adiska evanjelikálnych cirkví je bezpodmienecne nutné, aby clovek, ktory sa dice stat' krest’anom, zazil tkz. obrátenie, ci uz pod dojmom misijnej kázne, ci na základe cítania Biblie. Za popud k tomu by sme mali povazovat’ Jezisove sióvá, ktorymi zacal svoje verejné úcinkovanie po uväznení Jána Krstitel’a. Evanjelista Marek ich zazanamenal v 1,15 nasledovne: „Pokánie einte a verte v evanjelium!” Vyzva „pokánie einte!” je vyjadrená v gréckom texte vyrazom: „metanoein” ktory v slovencine znamená: „zmenit’ zmysl’anie, obrátit’ sa, ucinit’ pokánie” Zmena zmysl’ania spocíva v odvrátení sa od zlého, viera v evanjelium je vierou v poriadky Bozieho král’ovstva, o ktorych Jezis hovoril v podobenstvách. Vófa k dobrému V1M 6,5 sa konstatuje, ze „Hospodin videl, ze vsetko zmysl’anie (l'udského) srdea bolo ustavicne zlé” a v proroctve proroka Izaiása je priamo vyzva,aby „muz neprávosti opustil svoje myslienky a obrátil sa k Hospodinovi.” Ba aj sám Jezis sa podlá Mt 15,19 vyjadril, ze z (l’udského) srdea pochádzajú zlé myslienky, vrazdy, cudzolozstvá, smilstvá, krádeze, krivé svedectvá a rúhania, ktoré cloveka poskrvnujú. Clovek, mnohokrát aj pokrsteny, je vo svojom zivite sám nainfikovany hriechom, ale aj obklopeny, inspirovany a prorokovany hriechmi inyeh. Je hriechom tak ovládany, ze napokon neciní to dobré, co by konat’ chcel, ale zlé. Aj apostol Pavel v R 7,18 konstatuje: „V mojom tele neprebyva dobré, ale vől’u k dobrému mám, ale némám sily, aby som ho vykonal.” Tym ako keby sa potvrdzovali sióvá z 1 M 8,21: „Zmyslanie lúdské je zlé od mladosti /clo veka/,ze hriech, ktorym sa vzbúril proti Bohu chtiac byt ako On (1M 3,5) je v horn uz tak hlboko, ze nemá sancu sám sa z neho vyslobodit.” Pozícia Martina Luthera Nemohúcnosí cloveka odvrátit’ sa od hriechu a zacaí zmysl’at’ úplne inak si uvedomil Dr. M. Luther pri vysvetfovaní III. clánku Vseobecnej viery krest’anskej, aj v súvislosti s chápaním Krstu svátého. Vysvetlenie III. clánku sa zacína slovami: „Verím, ze ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemőzem v Jezisa Krista, mőjho Pána vérit’, ani k Nemű prísí.” Je teda vylúcené, aby sa clovek mohol sám od seba „obrátit”’. Ludské srdee je totiz chladné ako kus ladu, a ak sa má tento lad rozpustií, je potrebné dlhodobejsie pősobenie Bozieho Slova, ktorého Duch má moc takéto nieco vykonat’. Mozno uz aj jedna kázen verného svedka Pánovho spősobí, ze sa rozpustí horná vrstva íadu, ale iste sa nerozpustí odrazu a vsetok. Dőkazom toho je aj druhá Lutherova myslienka, ktorou dővodí, ze clovek nemá dost’ síi nevrátit’ sa k hriechu. Ani ten najsilnejsí sa nevie s ním nadobro rozlúcií uz aj preto, ze mnohy hriech je sám o sebe príjemny a na druhej strane je v nás tak „zabyvany” ze aj ked’nás na nejaky cas opustí, znovu sa do nás vracia, ako onen zly duch, ktory privedie sedem d’aßich, od seba oveía horsíeh duchov. A tak má clovek stále co robit’, aby sa ubránil hriechu. Znovu mu podl’ahne, ale ako krest’an sa znovu aj kajá a tak dosahuje aj spravodlivost’ pred Bohom. To vyjadril Luther známym tvrdením, ze clovek je vzdy hriesny, vzdy kajúci sa a tak vzdy dosahujúci aj Boziu spravodlivost’ a to na základe vsetkého, co vykonal pre jeho záchranu Jezis Kristus. Teda nie na základe nejakych svojich dobrych skutkov, ale na základe krvavej obete svojho Záchrancu na Golgote. Lebo len krv Jezisa Krista ocistuje nás od kazdého hriechu. Nie sme sami Je vel’mi t’azké súhlasit’, zeby niekedy mohlo u cloveka dőjst’ k akémusi zlomu, t.j.k definitívnému zúctovaniu s hriechom a ze uz nikdy ziadny hriech nevykoná. Samozrejme nechcem tvrdit’, ze sa nemá o to snazit’. Naopak, mai by vyvinút’ co najvácsie úsilie! Sám si vsak neporadí, je aj v tomto zmysle odkázany na Boziu pomoc. Tu treba inat’ na památi sióvá apostola Jakuba, ze „mnoho zmóze v úcinkoch modlitba spravodlivého” ale aj sióvá zo 46. Zalmu: „Boh nám je útocist’om a silou, pomocou v súzení vzdy osvedeenou!” Nezálezí teda natoíko na cloveku samotnom, ako na dővere v Boziu pomoc. Tá je vzdy blízka, lebo Kristus nás uist’uje, ze je s nami po vsetky dni, az do konca sveta. (Mt 28,20) V zápase o vieru a v zápase viery nie sme teda sami. Boh udel’uje kazdému, kto po nej prahne z celého srdea a kto sa za nu módii. Jezis uistúje: „Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás, aby ste síi a prinásali ovocie a vase óvódé aby zostávalo tak, aby vám Otec dal, cokolVek by ste v mojom mene prosili od Neho!” (J 15,16) A podl’a J 16,24 priamo vyzyvaProste a vezmite, aby vasa radost’ bola úplná!” Nezálezí teda na tóm, kto bezí, ale na Bohu, ktory sa zmilúva- zaznieva R 9,16. ■ Ján Antal emeritny biskup ECAV na Slovensku-MMMoja modlitba Dakujem, Boze, d’akujem, za vsetko, co mi dávas, ze aj ked’ na dne bola som, Ty vzdy ruku mi podávas. Ver, póznám úzkost’, duse tiesen, ked’ nevies, kde bys siel, viem, ze ked’ modlitbou poprosím Ta, Ty vzdy mi nájdes del. Dakujem, zes mi silu dal, zas pozbierat’ sa hor, bez Teba, Boze,by zivot mőj, len vel’kou ruinou bol. Ja dnes Ti tiez slubujem, ze vyhrám so zlom boj, len prosím pekne, Boze mőj, len vzdycky pri mne stoj.
