Evangélikus Élet, 2011. január-június (76. évfolyam, 1-26. szám)
2011-04-24 / 17. szám
io 41 2011. április 24. SZLOVÁK OLDAL Evangélikus Élet Pozvanie k nádeji Podía mnohych vyskumov verejnej mienky je slovenské obyvateístvo dlhodobo znacne pesimistické, obáva sa budúcnosti a svoju situáciu hodnotí prevazne negatívne. Tekéto postoje sú, zdá sa, v rozpore s deklarovanymi nábozenskymi postojmi, kde sa az tri stvrtiny l'udí na nasom üzemi hlási k viere v Boha. Pesimizmus a bezútesnost' sú pritom prejavy hlboko „nekrest’anské” ved’je to práve viera, ktorá dáva cloveku radost’, silu a nádej. V com teda spocíva moja nádej? Najnovsie vyskumy zverejnené v tomto roku naznacujú, ze pesimizmus obyvatel’stva sa postupne zmiernuje a l’udia zacínajú vnímat’ svoju súcasnú situáciu vyhliadky do budúcnosti v pozitívnejsom svetle. A aj ked’ je miera proklamovanej nespokojnosti v porovnaní s vácsinou európskych krajín u nás stále vysoká, je tento novy trend signálom vácsej nádeje v nasej spolocnosti. Ziadna spolocnost’ nemőze dlhodobo zit’ v beznádeji a frustrácii, a preto aj ja dúfam, ze tak ako sa kazdorocné s príchodom adventu vlieva do duse veriacého cloveka nová nádej, tak je aj vácsia miera optimizmu u nás znamením pozitívnejsieho postoja l’udí nielen k vyhliadkam na vlastnú budúcnost’... Dúfam, ze silnejsia nádej povedie aj k skultúrneniu prostredia i fudskych vzt’ahov, k pomoci a sluzbe druhym - potrebnejsím, k milosrdenstvu a osobnej zodpovednosti. A napríklad aj k tómű, ze v mestách znovu zacneme stretávat viac mladych l’udí na prechádzkach so svojími, det’mi ako so psíkmi a mackami, ktoré v dnesnej dobé, zdá sa, deti nahrádzajú. ■ Ivan Chorvát Velkonocné vyznanie Uz pominul sa pőst a cierne satky matiek zbeleli velkonocnou nádejou. Dozneli litánie nad tichym hrobom Pána. A verné Márie s nardovou mast’ou viery krácajú hmlistym oparom rána. Tam v srdciach blikot nádej e ich modlitbami hreje. A Rabi ticho caká za olivovym stromom zivota. Tam sa s Ním stretávame a On sa s nami privíta s cerstvou ratolest’ou pokoja. Aj osloví nás po mene ako vyznavacov nádeje. A pozyva nás do Galileje, kde sa s ním zivym stretneme. Ja klakám s Tomásom pod zriedla Jeho rán a v slzách vyznávam: Mőj Boh a Pán! ■ Vincent Blazko Veíkonocná dobrá zvesí Pán Jezis povedal: „Ja som vzkriesenie a zivot... Kto veri vo Mna, bude zit’, aj kecf umrie...” (Ev. Jána 11,25) „Voda, ktorú mu Ja dám, bude v nőm pramenom vody prúdiacej k vecnému zivotu...” (Ján 4,14b) Urcite boli sme vsetci v takom zivotnom stave, ked’sme niekoho stratili, koho sme milovali, kto stál blízko k nám, kto patril k násmu zivotu. Ked’ odisiel, ked’ nás navzdy opustil, boli sme zarmútení, znicení. Chybal nám ve Imi. Mali sme pocit, ako keby boli z nás vytrhli jeden kus... Také podobné city mali aj Mária a Marta, ked’ umrel ich brat, ked’ stratili svojho milovaného brata, Lazara. Boli sklamané. Mysleli si, ze Pán Jezis mohol prísf skőr, tak by sa urcite nestala táto strasná vec, táto vel’ká strata s nimi, ktorá sa stala... ’’Pane, keby si bol byval tu, nebol by mi brat umrel...” - zaluje, reptá Marta Pánovi Jezisovi. Aj my vefakrát tak cítime, ze keby Pán Jezis a Jeho pomoc by prisli skőr, hádam by sa nestali nezmenitel’né, bolestné veci s nami. Aj Pánovi uceníci boli po Vel’kom Piatku sklamaní. Tak cítili, ze stratili vsetko: nielen svojho milovaného Majstra, Jezisa Krista, ale aj vsetko to, na co polozili svoj cely zivot. Pán Jezis umrel a oni stratili vsetko, aj nádej, chuf do zivota. Ale nás Pán Jezis neostal v hrobe, „v tretí den vstal z mítvych”, ako to povedal predtym svojím uceníkom a ako o tóm svédeimé vo vseobecnej viere kresfanskej. Nás Pán Jezis zvít’azil nad vsetkym: nad hriechami, nad Sátánom a nad smrt’ou. Vel’konocná dobrá zvesf znie: Mámé silného, mocného a vít’azného Pána. Ten nás Pán chce nám dat’, darovaf pevnú vieru, dőveru a nádej v Nőm a v jeho Slovách. Ako to mohli prezif aj sestry Mária a Marta, ked’ Pán Jezis vzkriesil ich brata, Lazara. Splnili sa Jezisové sióvá: „Ja som vzkriesenie a zivot. Kto veri voMna, bude zit', aj ked’umrie" Nás brat Pavel Korbe!, ktory namaloval nás oltárny obraz, Vzkrieseného Pána Jezisa s nal’akanymi rimskymi vojakmi, chcel by zdőraznif ten odkaz, ze tá „voda vecného zivota” ktorá prúdi od vzkrieseného Pána, vlastne súvisí s Jeho ranami. Co to znamená? Nás Pán Jezis prisiel na túto zem za to, aby nás hl’adal, spasil, vykúpil a zachránil, skrze Jeho nevinnou smrt’ou a vzkriesenia. Chce nám ponúknut’ pit’ z pramena vecného zivota. „Lebo tak Boh miloval svet, ze svojho Jednorodeného Syria dal, aby nezahynul, ale veeny zivot mal kazdy, kto veri v Neho.” (Ján 3,16) Nácelník jedného afrického kmena ráz navstívil misionára. Na stene jeho skromne zariadeného bytu viseli dva obrazy. Nácelník na ne chvílú hl’adel a potom sa spytal „Kto je tá zena?” Misionár odpovedal: „to je moja matka.” „Más aj nejakych súrodencov?” - vyzvedal nácelník. „Némám. Som jej jediny syn.” „A tvoja matka fa aj tak pustila do sveta, tak d’aleko od seba?” „Áno, lebo ona miluje aj vás a chce, aby ste aj vy poznali Spasitefa, ktory ju, mőjho otca, mna aj inych zachránil a daroval nám vecny zivot.” „To nás vsak tvoja matka musí velmi milovaf, ked’ k nám poslala svojho jediného syna” - zamyslel sa nácelník. Po chvíli ukázal na druhy obraz na stene a spytal sa: „A toto je co?” „To je mőj dóm, kde som sa narodil a kde byva moja matka” - odpovedal. „A to si opustil taky krásny dóm a prisiel si byvaf do takejto chudobnej chatrce?” „Áno, pretoze i ja vás milujem a chcem, aby ste uverili v Jezisa Krista a boli spasení” - usmial sa láskavo misionár na nácelníka. „Tak to nás velmi milovai, ked’ si vsetko opustil, aby si prisiel medzi nás biednych l’udí. Este omnoho vácsia je láska násho nebeského Otca, ktory tak milovai tento nás biedny svet, ze vo Svojom Jednorodenom Synovi spravil za nás vsetko, aby sme nezahynuli, ale verili v Neho a mali, dostali sme vecny zivot. Prajeme Vám pozehnané sviatky Vzkriesenia! ■ Hilda Guláciová-Fabulová farárka Slovenského Evanjelického Cirkevného Zboru v Budapesti Zivot po porodé... V brusku tehotnej zeny boli dve bábátká. Prvé sa duhého spytalo:- Verís v zivote po pórodé?- Urcite. Nieco po pórodé musí byf. Mozno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, co bude potom.- Blbosf, ziadny zivot po porodé nie je. Ako by vőbec mohol vyzeraf?- To presne neviem, ale urcite tam bude viac svetla, ako tu. Mozno budeme behat’ po vlastnych nohách a jesf pusou.- To je predsa nezmyse!! Behat’ sa nedá! A jesf pusou?No to je úplne smiesne! Ziví nás predsa púpocná snúra. Nieco ti poviem: Zivot po pórodé je vylúceny-púpocná snúra je uz teraz prílis krátka.- Ba nie, urcite nieco bude. Len asi bude vsetko trochu inak, néz sme tu zvyknutí.- Ale nikto sa predsa odtial’po pórodé nevrátil. Pórodom zivot proste koncí. A vőbec, zivot nie je nie, néz stiesnenosf v temne.- No, ja presne neviem, ako to bude po pórodé vyzeraf ale kazdopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.- Mama? Ty verís na mamu? A kde má ako podl’a teba byf?- No predsa vsadé okolo nás! V nej a vd’aka nej zijeme. Bez nej by sme vóbec neboli.- Tomu neverím! Ziadnu mamu som nikdy nevidel, takze je jasné, ze ziadna nie je.- No, ale niekedy ked’sme potichu, mőzes zacuf ako spieva, alebo citif, ako hTadí nás svet. Vies, ja si fakt myslím, ze skutoeny zivot nás caká az potom... M Neznámy autor
