Evangélikus Élet, 2010. július-december (75. évfolyam, 27-52. szám)

2010-10-31 / 44. szám

4 41 2010. október 31. SZLOVÁK OLDAL Evangélikus Élet Pamiatka reformácie Kde sme?! „Evanjelium tvoje vemé, Boze Spasitel’u, daj, nech bezí rychle, spesne, naplní zem célú, bo len v nőm je spása zeme, liek pre biedne l’udské plemd skrzepravú vieru. Ámen” Pavel píse Gál. 1,8: „Ale i keby sme my, alebo anjel s neba kázal vám mi­­mo toho, co sme vám kázali, búd’ prekliaty!” Len o evanjeliume vieme, ze je ono moc Bozia na spasenie kazdému ve­­riacemu. (Rim. 1,16.) A to evanjelium zálezí v zvestovaní, hlásaní toho, ze Boh darmo, z círej svojej milosti, bez vsetkych zásluh a hodností ospra­­vedlnuje, hriechov sprost’uje cloveka a prijíma ho za svoje diet’a a dáva mu za dedictvo vecny zivot, ak uverí v Jezisa Krista, Syna Bozieho a zotrvá az do konca v tejto viere. To ozaj cis­­té evanjelium, rozkosná a utesená zvest’, kázen. Takú kázen pocúvat’ je nad vsetky hudby, rozkose, sladkos­­ti. Takou káznou hriesnici zachvaco­­vaní a vychvacovaní byvajú z moci hriecha a diabla a povstávajú k nové­­mu zivotu a na smrt’ predesení a za­­rmútení splesajú a poskocia radost­­ne. Táto kázen, totiz evanjelium, ne tejto viery a cirkvi a nehl’adaf spa­­senia nikde inde. Lebo ved’len evan­jelium je spasitel’né. A to evanjelium je vecné. Ono jedine bude pomáhaf hriesnikom az do konca sveta a do príchodu Pánovho k súdu. I súdit' bu­de Pán vsetky svet, vsetkych obyva­­tel’ov zeme, vsetky národy, vsetko stvorenie podl’a evanjelia. Preto i an­jel Bozí pred samym tym príchodom Pánovym, aby este v poslednú hodi­­nu ratoval aspon niektorych hriesni­­kov na zemi, letiac prostriedkom ne­ba, ponesie a hlásat’ bude to vecné evanjelium a ním bude pobádat’, aby sa l’udia báli Boha, klanali sa Stvoritefovi neba, zeme, mora, pra­­menov vód i vsetkého ostatného stvorenia, aby im boli odpustené hriechy z milosti Bozej pre Krista, ako zneje evanjelium. Nech sa teda smeje z nás a nech sa i nám posmieva a protiví ten telesny, bujny Izmáéi preto, ze my luteráni sme pozdejsie splo­­dení, ze sme ne­­skorsie povstali a ze sme chatrnejsí na oko. Ale to nám ani on nemőze uprieí, ze sme splodení slo­­vom pravdy, slovom evanjelia Bozieho vecného, podl’a ne­­ho sa i menujeme evanjelikmi. Nech sa zlobí a nás zatra­­cuje, ze my ani, na svoje, ani na ziad­­nych svätych skut­­ky, zásluhy nespo­­liehame. My mámé pevnejsí základ spa­­senia, ktory nepod­­vrátia ani brány, moci pekelné. Nás základ je evanjelium vecné, v nőm vecná milost’ Bozia a vec­ná zásluha Pána Jezisa Krista, ktory bol za nás hriesnikov na kríz pribi­­ty, na drevo vyvyseny, aby kazdy bol uzdraveny, spaseny, kto veri v neho a hladí nanho s pevnou nádejou. My pri evanjeliume chceme zotrvat’ do konca, ním chceme zif a v nőm umierat navzdor vztekom a útokom diabla a nástrojov Jeho. Inác ne­­mőzeme. Boh nám v tóm pomáhaj! Amen. Boze vsemohúci, divné ved vyko­­nalo rameno tvoje, pravica tvoja sa vy­­vysila a zvelebila, ked’ si diabolskym ucením a l’udskymi vymyslami zave­­dené l’udské pokolenie vytrhnul zno­­va z mod tmy a rozkázal si slnku spra­­vedlnosti svátému a vecnému evan­­jeliumu osvietit’ a obzivif cirkev svo­­ju. Dakujeme ti a chválime, velebíme za to menő tvoje a prosíme, zachová­­vaj svoje cisté evanjelium nám i po­tomkom nasim az do posledného dna. Lebo my i súdení ziadame byt’ len podía neho, bo vieme, ze i v den súdny len milost’ tvoja a zásluha Kris­ta, Syna tvojho nám spomőze. Amen. ■ Endre Lehoczky Hned'v raji evanjeliumom potesil pre hriech predesenych prvych rodicov nasich, ked’povedal, ze vzbudí seme­­no zeny, muza zo samej zeny bez muza, teda z panny pochodiaceho, ktory bude bojovaí proti hadovi­­diablovi a ac sám bude na pate zra­­neny (na kríz pribity) od semena ha­­dovho, vsak tomu starému nepria­­tel’ovi potre hlavu a vyslobodí z jeho moci tych, ktorí budú v neho vérit’. A potom cím d’alej, tym utesenejsie a slávnejsie veci oznamoval Boh l’ud’om skrze svojich vyvolenych zvlást’ skrze prorokov. Co ti zvesto­­vali z rozkazu Bozieho o spasení, je vsetko ozaj evanjelium, dobrá, miiá, utesená zvest a kázen. Apostolom sám Syn Bozí nie iné­­ho nenariadil, len kázat’ evanjelium po célom svete, vsetkym národom, kazdému stvoreniu. A oni po jeho rozkazu tak verne to konali, ze osvedcovali: „A niet v ziadnom inom spasenia, lebo niet iného mena pod nebom, daného l’ud’om, skrze ktoré by sme mohli byt’ spasení” A apostol robí divy a zázraky medzi l’udmi. Ono sa dokázalo divotvornou mocou Bozou i v diele reformácie. Ved’ len povázme, ze Luther bol biedny, chatrny mních, podriadeny svojim klástornym predstavenym. A co vykonal! Pohybal celym známym svetom, mocnármi sveta i samou mocou pápezskou, pred ktorou sa korili vsetci páni, králi, cisári, kniezatá. A cím to vykonal? Co bo­­la tá moc? Len evanjelium, ktoré vy­­niesol znova na svetlo. Lebo v ten cas hlásalo sa vselico iného, l’ud’mi a diabiom vymyslené bludné ucenie, menovite ucenie o spasiteínych skut­­koch, zásluhách l’udskych. Luther poukázal svetlom evanjelia na blu­­dy a osvedcil v smysle evanjelia, ze len milost’ Bozia a viera v Jezisa Krista, Syna Bozieho mőze spasif hriesnika. Z toho povstal boj za pravú vieru a za pravú cirkev.A my z daru milosti Bozej mámé tú vieru i cirkev pravú. Ako st’astní dedicia Lutherovej reformácie mámé byt vd'acní Bohu a drzaf sa pevne a ver­„A videl som iného anjela letiet’pros­triedkom neba, ktory mai evanjelium vecné, aby ho zvestoval obyvatel'om zeme a kazdému národu a pokoleniu a jazyku a l’udu ; ten volal hlasom vel’kym: Bojté sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prisla hodina súdu jeho a kl’anajte sa tomu, ktory ucinil nebo i zem i more i pramene vöd” (Zj. sv. Já­rna 14,6-7.) Evanjelium Bozie je evanjelium vecné. Od vecnosti a az na veky evanjelium je pre nás l’udí spasi­tel’né. Nie iného nám nemőze po­rnód’ ku spaseniu. Nie iného nás ne­­vyslobodí z moci hriechu, smrti vec­­nej a diablovej. Boh pred ustanove­­ním sveta ustanovil skrze evanjeliu­­ma nás spasif a vykúpit’. A co uzav­­rel vo svojej tajnej rade, to evanje­lium, tú radostnú spasitel’nú vec po­tom oznamoval l’ud’om, podl’a potre­­by na potesenie, aby si nezúfali v hrie­­choch a v inych biedach svojich. Nuz hl’adte, lebo túzim po upriame­­ní vásho pohíadu metaforickou pri­­zmou do zivota dnesného. Na Kris­ta, na kríz, kde smiem aj moju t’archu zlozif a slobode - Kristom oslobode­­ny - zif. Citál som - no aj tak prezil v srdei - o mieste, kde je v hustom durínskom lese pomník a za ním pramen. Kto pozná Boha a okúsil Je­ho milost’, vidiac hlbku v malom pramienku, ktory sa v riecku rozpres­­tiera a vypoved’pomníku, ten prezije Slovo reformacné i isté pohnutie do dnesnych casov. Zamyslenie Asi pred tyzdnom som pocul isty ná­­zor na cirkvi na Slovensku. Zabole­­lo. Neobávam sa toho, ze by azda mohol clovek hanif a nemá kto brá­­nif. I argumenty na mysef prichádza­­jú, len to bolí. Krása jari dycha mnohym, len nie tym, aké posolstvo nesie vel’ko­­nocné ráno vodvalenom kameni. A pőst, ktory predehádza Vel’kej Noci, potrebny pre otvorenie oci, aby azda clovek videl aj pramienok Sió­vá, i smer toku a v ezechielovskom videní krácal, tesiac sa zo stromov pozdl’z rieky, z ich ovocia, pokímov i uzdravujúcich listov, to akosi ustu­­puje do úzadia. Zfahcené, zaradené medzi nepodstatné pre zivot l’udsky. Kde sme? Nebodá nás v srdei vel’ko­­piatocné, bieloslobodné i vel’konoc­­né posolstvo? Némámé azda v sebe pramen? Pri prameni zivej vody nacierame a sme unavení, ziadna sviezosf, len únava, ale po akom boji? Zvykneme hovorif o casoch spred dvadsiatich rokov, ze boli t’azsie. Alebo sme z nich unavení, alebo si na seba bérie­mé vel’kú t’archu, len aby sme mohli povedaf: „ja, len ja” Kto okúsil Boziu milost’, ten nevyriekne a ani takto ne­­koná, ale veriaci l’ud zapája a módii sa spoliehajuc - ved Boh vykoná. Tak­to vraví Hospodin: „Nepriucajte sa ceste pohanov.” - Jer. io,2.a. - Nezá­­lezí to od cloveka, ale od Boha, kto­ry sa zmilúva. Nu£ a kde sa to v tóm nasom srdei zapotrosilo? Kde sme? Dalej folklorné slávnosti Vianoc. Ako inak ich nazvaf? Len pod’me ve­­cer do chrámu, sú Vianoce! A v prvy sviatok uz niet. Tesíme sa, ze prisli, len nepovedaf nie zlé... len nebud’me kritiekí. - Nedá sa zif s priehradou. Pramen musí vytekaf, ci sa to nieko­­mu páci alebo nie. Nedá sa zutekaf a potom to prikryf povinnost'ami, ne­­dostatkom casu, financií ci inou ulitou. Lebo sa odrazu ocitneme vúzase, kto z tych, ktorí mi boli zverení, toto vychoval? - Pastorál (ne)pősobenie prinesie ovocie. Ponosy sú dostatoc­­ne hlucné. O tych sa má v modlitbe dozvedief Boh a On sám pridá prame­­nu sviezosti, aby okolo mohli rást’ stromy, ktorych ovocie je sladké a lís­­tie liecivé. Nedá sa spoliehaf, ved’ te­­cie pramen, tak nech si nacrú. Obcas sa treba prejsf po brehu, premodlif hranicu brehov i kosatosf stromov,aby mai pramen dostatoenu silu. Navstívit’ chorych v nemocniciach i doma, aby sme pocuvali a spolu vyslali modlitbu k Bohu. Kde sme? - Nedá sa opísaf vsetko, aby azda clovek precítal a ve­del, ako sa správat’. Len hrubé rysy su vyobrazené, aby ste mohli pookrief, aby ste mohli - mysliac na tych, ktorí svojim konaním písali reformacné dejiny - transformovaf do dnesnych zápasov, ktoré nás musia posunuf von z obmedzeného sebaobdivovania a sue poucení nielenze neopakovali chyby minulé, ale do tejto doby v zivo­­te postavení s Bozou pomocou doká­­zali niest evanjeliovu zvest’. Ved’sa len lepsie pozrime, hrőza hrá na stupách harfy, aby vyludenym tonom priláka­­la k zábave co najvacsí pocet clovecen­­stva. Zábavy je nadostac a na mnoho spősobov. Kde sme? Pomníky stoja na mnohych mies­­tach, ale ci azda ti, ktorych vyobra­­zujú, by o ne stáli? Ved’tie sú na nase povzbudenie, na nase napomenu­­tie.aby sme pre to vsetko minulé dianie poznali Pramen sviezosti, aby sme z Neho cerpali, osviezení zili a s „báznou a s chvením konali svoje spasenie” - Fii. 2,12. „V radosti, kto­­rá je nasou silou... lebo radosf z Hos­­podina je vasou silou.” - Neh. 8,10. Nie tazké to nie je, len poznaf Toho, ktory je Pravda, Cesta i Zivot. Toto Kristovo tajomstvo. Aby azda pramen netiekol do priehradyaby sme nezatvárali oci pred históriou, aby sme dokázali to­to vsetko preniesf podl’a apostola Pavla do dní nasich zivotov. ■ Ján Brozman, dozorca VDECAV pramen Boze, cos pramenom krásy Studnicou zlatou,nekonecnou Pre cely tento svet Zdrojom si i ciel’om spásy Jedinou pravdou, vecnou Teraz i naposled Obraz i podoba vtlacená v dusi Kazdého cloveka Zivotodarná voda Ci milost v dusi To Láska preteká Nevie, kto neskúsi Ochutnaf z Chleba vecného iivota Stanislav Brtos, Víinska-iütolícky knaz

Next

/
Thumbnails
Contents