Evangélikus Élet, 2008 (73. évfolyam, 1-52. szám)
2008-03-23 / 12. szám
io -m 2008. március 23. SZLOVÁK OLDAL ‘Evangélikus ÉletS . .ale ak Kristus nebol vzkrieseny, daromná je vasa vier a, este vzdy ste vo svojich hriechoch. (...) Ale Kristus bol vzkrieseny z mftvych, prvotina z umretych.” (1Kor 15,17.20) Kristov kríz Pred nami ide... . V slnka zatmení On svieti - Jeho kríz! Pred nami ide... Boh sa nemení! Dúsa, ci pochopís? Popri nás ide... Vystiera ruku, Rozptápa hriechov l’ad. Popri nás ide... Púsf mení v lúku. Dúsa, On má fa rád! Za nami ide... Krízom nás chráni A pocur jeho hlas. Za nami ide... Na jeho dlani Spasenia skvie sa jas! Nad nami ide... Podobu kríza Má cesta k nebesám. Bole sa tísia. Ó, dúsa, tu je Pán! Prosba o odpustenie Golgota, Golgota, miesto Lebecne, na teba spomienky ostanú vecne! Tu Jezis na krízi Zmuceny zomiera, pod krízom zem krvou nevinnou ostráva skropená. Hroznú smrt podstúpil, aj to Bozia vől’a, kym ducha vypustil mocnym hlásom zvolá: „Boze mőj, Boze möj, preco si ma opustil?” Opona chrámová sa trhá, On co je bez viny Do svojich rán Nase hriechy sehová a spolu s nimi, svoj zivot dokoná. My vel’kí hriesnici v srdei to cítime, ze si trpel za nás, kajúcne prosíme, odpúsf nase viny, uz hresir nechceme, chceme sa polepsit' a byt celkom iní! Ak sa tak nestane, my to dobre vieme, ze sme zatratení a vecne zhynieme. I. Zlatovsky Vel’konocnd nedel’a: „Veselé Vianoce!” „Riekol jej Jezis: Ja som vzkriesenie, i zivot. Kto veri vo mna, bude zit, aj ked’umrie.” (Jn 11,25) Ked’ som pocas minulorocnej Vel’konocnej nedele vosla do zhromazdenia, pozdravila som svoju priatel’ku slovami: „Veselé Vianoce!” Rychlo som sa opravila: „Vlastne, som myslela veselú Velkú noc!” „Tie dve veci sa nedajú rozdelir”, usmiala sa priatel’ka. To je pravda. Bez Vianoc by nebolo Vel’kej noci. A bez vzkriesenia by dnesny den bol obycajny den, ako kazdy iny. Dokonca by sme nevedeli, co je to cirkev. Vianoce a Velká noc sú najradostnejsími sviatkami kres- ranského róka. Pocas toho prvého si pripomíname vtelenie Boha, ked’ vzal na seba podobu cloveka a prisiel na zem. „Le- bo tak Boh miloval svet, ze dal svojho jednorodeného Sy- na...” (Jn 3,16) Pocas druhého sviatku oslavujeme Jezisovo vzkriesenie. „Niet ho tu, vstal z mrtvych”, povedal anjel (Lk 24,6). Este pred stvorením boli tieto dva dni v majstrovskom pláne nebeského Otca neoddelitel’né spáté. Jezis sa narodil, aby zomrel za nase hriechy a porazil smrf, aby sme my mohli zif. Ktory z nich je dőlezitejsí? Vianoce, narodenie Jezisa? Ale- bo Vel’ká noc, smif a vzkriesenie cloveka, ktory bol Bozím Sy- nom? Óba sviatky sú dólezité. Óba sú dokazom Otcovej lásky k nám. Veselé Vianoce! A pozehnanú Vel’kú noc! Myslienka: Vianoce a Vel’ká noc - dve kapitoly tej istej knihy. Verkonocny pondelok: Svedectvo ateistu „Milovaf budes Pdna svojho Boha celym svojím srdcom a celou svojou dusou i celou svojou mysl'ou.” (Mt 22,37) S vedomím, ze láska k Bohu a k blíznemu je ústrednym posols- tvom Písma, som pracoval na svojej doktorskej práci, ktorej témou bol Pojem lásky vpsychológii Sigmunda Freuda. Dozvedel som sa, ze tento vplyvny myslitel’, ktory neveril v Boha, zdőraznoval vyni- mocnú dólezitosr lásky. Napríklad napísal, ze najlepsím spóso- bom, ako sa dá „uniknúf pred zivotnymi starosfami” a „zabudnúf na skutocnú biedu” je ist po ceste, na ktorej „ocakávame, ze aké- kol’vek uspokojenie pochádza z milovania a z toho, ze sme milo- vam”. V tomto bode Freud súhlasil s Bibliou, ktorá sa zameriava na lásku. Písmo hovorí, ze „Boh je láska” (íjn 4,8). Ucí nás, aká dőlezi- tá je „viera”, ktorá je „cinná skrze lásku” (Gál 5,6). Cize najvácsím problémom, ktorému vsetci celíme, je to, ako sa zbavir hriesnej se- balásky, ako úprimne milovaf Boha a svojho blízneho (Mt 32,37-39, íjn 3,14). Jedinou odpoved’ou na tento problém je Evanje- lium so svojím posolstvom o Kristovej láske, ktorá premená zivo- ty. Pavel v liste Rimanom napísal:,Táska Bozia nám bola vliata do srde skrze Ducha Svátého, ktory nám bol dany” (Rom 5,5). Sme naplnení Bozou láskou? Len tak uveríme Jezisovi, ako svojmu Spasitel’ovi, zacne Sváty Duch lásky vtekaf do nás a pősobif prostredníctvom nás. Bozia láska, ktorá prevysuje vsetko, Urob si v nás svoje trvalé miesto. Myslienka: Boh vlieva svoju lásku do nasich srác, aby mohla vytekat k ostatnym. Obnovilo sa spolocenstvo s Bohom - zamyslenie Z obete Pána Jezisa Krista pre nás vyply- va, ze mámé zit novy zivot ako zmiere- né a vykúpené Bozie deti. Ako nővé stvorenie Sme povolaní slúzif zivému Bohu: „O co viac krv Krista, ktory mo- cou vecného Ducha samého seba obeto- val Bohu v bezvadnú obef, ocistí nám svedomie od mrtvych skutkov, aby sme slúzili zivému Bohu!” (Zid 9,14) Obnovilo sa narúsené spolocenstvo s Hospodi- nom a vzniká nová situácia. Novy zivot, nővé spolocenstvo, novy vzfah, ku ktorému sme povolaní a zaviazaní. Ober Pána Jezisa vyvrcholila v nedel- né vel’konocné ráno. V tomto je iná ako ostatné obete. Kristova obet by bola ne- dokoncená a neúplná, keby nebolo vzkriesenia. Stále by sme boli „v hriechoch”. Apostol Pavel nám to ozrejmu- je, ked’ píse: „...ale ak Kristus nebol vzkrieseny, daromná je vasa viera, este vzdy ste vo svojich hriechoch!” jiKor 15,17) Kristovo vel’konocné vzkriesenie sa dovrsilo na Vel’ky Piatok. Hriechy sú odpustené., zmierenie je dokonané. A ako je to s oberami dnes? Prestali alebo neprestali? Dá sa povedat, ze áno aj nie. Tie, ktorymi sme si chceli zmierir Boha a získaf odpustenie hriechov, prestali. Pokracuju vsak tie, ktorymi chceme vzdaf Bohu úctu. V Obrane Augbur- ského vyznania sa píse: „Existujú dva druhy obete. Jednym je ober zmierenia, to jest skutok, dávajúci zadostucinenie za vinu a trést, teda zmierujúci Boha alebo utisujúci Bozi hnev: tento skutok aj inym zasluhuje odpustenie hriechov. Druhym je ober vd’aky, ktorá nezaslu- huje odpustenie hriechov ani zmierenie, ale ju prinásajú zmiereni, aby vzdali vd’aky za prijaté odpustenie hriechov a za iné dobrodenia.” Prvy druh cloveku priniesol Pán Jezis Kristus. Druhy typ obete prinásame my kresfania, ako pre- jav vd’aky za to, co sme od Boha prijali. Táto obedná prax pokracuje dodnes a mámé ju robir kazdy den, aby sme si Boha uctili. Je dólezité rozlisovar obetné formy. Prvá je fyzická, druhá duchovná. * * * Obidva verse nám ukazujú na zmenu zi- vota, ktorú spösobilo stretnutie cloveka s Bohom. Zalmistovo vyznanie reflektu- je Hospodinov zásah do jeho zivota. Ro- zoznáva, ze je postaveny do novej situ- ácie, ktorá nemá pővod v nőm samom, ale mu je darovaná. Jeho nárek je poh- rebnym kvílením, akymsi kultickym ri- tuálom oplakávania mrtvych. Smútocné rúcho, sité zo zrebného plátna - vreco- viny, sa vtedy nosilo na znamenie poká- nia, ako pohrebny rubás, ktory symboli- zoval a sprítomnoval nositel’ovi jeho smrr. To sú sióvá, ktoré nám charakteri- zujú jeho situáciu. I predchádzajúci kon- text nám prezrádza, ze sa ocitol na pra- hu smrti. Novú situáciu - tanec, kulticky rituál radosti a opásanie radosfou, zal- mista vníma ako Bozí zásah. To, co némái, co nemohol získat a k comu sa nevedel dopracovar, mu je darované. On tú radosf nemal, ved’ nariekal a chodil vo vrecovine, ale bol ochotny uverir v Bozí dar, ktory mu bol dany v növöm kultickom úkone. Podobne i v úvodnom biblickom versi spomínany slepy pri Jerichu. Jemu za- znieva v Jezisovom slove: „Chod’!” Bozí príkaz. Zaznieva to ako príkaz slepému, Ktory chodif nevie, ktorého musia vo- dif. Jezisovo „chod’” je slovo zákona, na ktory slepy nemá, ktoiy nie je schopny dodrzar. Ale poslúcha. I ked’ je to v jeho situácii nemozné. A v tóm mu zaznie i slovo evanjelia: „Tvoja viera ta uzdravi- la.” Vidí. A to z Bozej milosti prostredníctvom viery. Boh nám ponúka spásu novú skutoc- nosf a realitu zivota. Kde vsak je? Preco ju nevidno? Preco ju neprezívame? Zal- mista i slepec sú ochotní do tej spásy vstúpif kulticky aj fakticky. 1 ked’ ju ne- vidia, veria jej a odehádzajú uzdravení. Bozou milosfou cez viera. Slovenská príloha
