Evangélikus Élet, 2007 (72. évfolyam, 1-52. szám)
2007-04-08 / 14. szám
6 2007. április 8. SZLOVÁK OLDAL ‘Evangélikus ÉletS Radostná správa na Vel’kú noc 2007. Text kázni: Ján 2 0,11-18 Miié sestry a bratia v Kristu! Jezis je zivy a hovorí nám: Ne- zdrzujte Ma, ale chod’te ku svo- jim bratom a sestrám! Nekonáme casto naopak? Nezdrzujeme Pá- na Jezisa svojim zmätkom v hla- ve, svojou slabou vierou ane- ochotou spoznávat’, o com vlast- ne kresfanstvo je? Nezostávame pri obycajnych pocitoch dobro- mysel’nosti k telu, co visí na krízi? Pocity dobromysel’nosti sú dobré, ved’ aj Máriu priviedli kprázdnemu hrobu atak spoz- nala radosf z Pánovho vzkriese- nia ako prvá. Aj my musíme ot- vorif srdce, aby ho Boh naplnil radosfou vífazstva zivota. Pred tym, ako by sme mohli odpovedat1 na predlozené otázky, bolo by treba aj o tóm hovorif, ako póznámé sami seba. Ako náj- dem odpoved’ na otázku: KTO SOM? Samozrejme, prvou zod- povedí je, ze nám k nej malo pornóét prostredie, vktorom sme vyrastali, predovsetkym rodina skola, a cirkev. Ak sa tak nestalo, clovek bojuje so skutocne váz- nym problémom, totiz súplnou tak-zvanou bezkorennosfou, ne- prítomnost’ou základov, na kto- rych stojí jeho dóm. Bonhoefferova (Dietrich B. evan- jelicky teológ (1906 - 1945), bol za- vrazdeny v nacistickom koncentráku) otázka „Kto som?“ bola tou naj- podstatnejsou z kategórie otázok, ktoré si kládol. Mai vtedy 39 ro- kov a za sebou kariéru vel’mi úspesného teológa. Lenze vedel, ze jeho zivot prichádza ku koncu, a tak sa teda pytal: Kto som? Na základe tejto otázky napísal aj bá- sen. Vjej úvode hovorí, ze jed- nym zo spősobov, ako sa dozve- dief, kto som, je opytaf sa na to inych. Hovorí, ze keby tak mai pocúvaf inych, ti by mu asi pove- dali, ze je miemy, vesely, discipli- novany, vyrovnany, hrdy, je ako niekto, komu sú zivotné t'azkosti hrackou... V ociach inych by teda vysiel ako uznávany charakter. Lenze potom prejde na druhy koniec, a síce k sebe samému: Afey som ja sám vo svojich vlastnych ociach? pyta sa sám seba. A veru to, na co prichádza, ho prílis ne- tesí. Sám sebe sa zdá byf zodra- tym a unavenym, nepokojnym, melancholickym a chorym - ako vták uvázneny v klietke. Ani sto- py po miemosti, úsmeve a hrdos- ti. Je prílis unaveny a prázdny, aby sa mohol modlir. Preto je pri- praveny rozlúcif sa so vsetkym. Skrátka, vo vlastnych ociach je nemoznym charakterom. Lenze s takymto urcením sa neuspoko- juje. Afey som vlastne? pyta sa netr- pezlivo. Ktory z oboch obrazov je pravdivy? Tento, alebo tarnten? Som taky, za akého ma oznacujú iní, alebo som taky, za akého sa pokladám ja sám? Óba májú pravdu v tóm, ze jednym pripa- dám ako pokrytec a sebe ako sla- boch. Ani jedna, ani druhá moznosf nie je vsak celou prav- dou o nőm samom. Bonhoeffer si uvedomuje, ze clovek napokon nemőze vedief, kym vlastne je. Preto v poslednom versi svojej básne píse: „Ktokol’vek som, ty ma poznás, Boze, a tvoj som!“ Miié sestry a bratia! Teda, naj- lepsím spősobom na spoznanie seba samych je - okrem vypocúvania inym a okrem nacúvania sebe samym - naucif sa nacúvat’ aj Bohu, ktory k nám hovorí v nasom vnútri a ktory nás usta- vicne vedie. Aj my si kladieme o sebe cely rád otázok. Je tomu tak preto, ze sme si tajomstvom, ktoré nie je l’ahké rozlústif. Otázku „Kto vlastne som?“ si kladieme vtedy, ked’ sa nachádzame v situácii, ke- dy strácame sebaistotu, ked’ nás zivot sa padne v existencnej kríze a my sme odkázaní sami na seba. Mőze to byf vo chvfl’ach samoty, v zúfalstve, ked’ nevieme ako d’a- lej, ale aj vo chvfl’ach neocakáva- nej radosti. Táto otázka mőze v nás zostaf bez odpovede, a ked’ zostarneme, spoznáme sa, aki sme, co sa z nás stalo pocas tych dlhych rokov, co sme prezili. Bonhoefferovi táto otázka zisla na urn v case, ked’ bol vo vazení a stratil slobodu a vol’ny pohyb. Dostali sme v pőstnom obdo- bí vel’a odpovedí. Sme hriesni, a stratení, povrchní, a len zo zvy- ku pobozní. Ale vzkrieseny Kris- tus chce nám pomőcf, a pouká- zaf na to, ze mámé móznosf sa vycistif s jeho dobrou správou. Lebo ked’ budeme vedief, ze nás Pán zije, tak jednoducho mőze- me sa opytovaf od neho, ze vlastne kto sme. A on pomőze nám aj v tóm, ze ked’ uvidíme svoj falosny obraz, mözeme ho s jeho pomocou napravif. A ked’ uz vieme, kto sme, komu patrí- me, len vtedy mőzeme d’alej po- slúzif hodnoverne, a pravdivo s vel’konocnou dobrou správou kazdému inému. Mária sa stretla so vzkriese- nym Kristom az po tóm, co obja- vila prázdny hrob. Radostne po- slúchala a rozprávala o tóm uce- níkom. Túto úprimnú radosf len vtedy budeme mat, ked’ so sebou némámé základné otázky. Vtedy budeme radostne vyznaf, spie- vaf a dőverovaf Jezisovi Kristovi. Amen ■ ASz Správy o nás Miié rodiny! Ako aj vlani, aj v tomto roku plánujeme zorganizovaf slovensky, bib- licky tábor pre deti vo veku 8-14 rokov. Miesto tábora je prekrásná slovenská evanjelická dedinka v Novohrade Sámson. Termin tábora bude 15-21. júla 2007. Mill stredoskoldci, vysokoskoláci! Prvy krát skúsime zorganizovaf na leto biblicky tábor aj pre túto vekovú skupinu. Termin by bol od 29. júla do 4. augus- ta. Miesto tábora bude prekrásná slovenská evanjelická dedinka v Novohrade Sámson. Prosíme Vás, ktory máte záujem, ohláste sa na nasledujúcej adrese: slo- venska.sluzba@lutheran.hu Program tábora bude na webovej stránke slovenského cirkevného zboru: www.slovak.lutheran.hu Literatúra na objednanie: • Evanjelicky posol spod tatier - tyzdenník evanjelikov a.v. na Slovensku Objednaf mözete cez Farárskou sluzbou, cena: i2oFt/ks • Nova Dúcha - Casopis pre deti, mesacník Objednaf mőzete cez Farárskou sluzbou, cena: 20oFt/ks Slovenská sluzba • ked’ niekto v Mad’arsku by chcel po- cuf po slovensky slovo Bozie, tak sa kl’udne mőze obrátif na Slovenskú evanjelickú farársku sluzbu, s pomocou Pána Boha Vás vyhl’adáme • nase adresy: Slovenská evanjelická fa- rárska sluzba, 1082 Budapest, ulica Rákócziim 57/a. E-mail: slovenska.sluz- ba@lutheran.hu, tel: 06-1-210-72-67 Workoholická rozprávka s hádankou: Znásajú kindervajcia kindersliepky? V jednom vel’kom meste, na jednom vel’kom sídlisku, kde jeden panelák vy- zerá ako druhy, druhy ako tretí a tretí ako tristotretí, byva jedna malá slecna. Volá sa Ester, ale rodicia ju casto oslovu- jú Enter. Mőzno preto, ze obaja pracujú vjednej pocítacovej firme, od rána do vecera vysedávajú pri pocítacoch a vy- mysl’ajú pocítacové programy. Sú totiz programátori. Na tom by nebolo nie zlé, horsie je, ze obaja sú aj workoholici. Wor- koholik znie skoro ako alkoholik, ale s alkoholom to nemá nie spolocné. Workoholici sú l’udia, ktorí stále pracujú a na nie iné nemyslia, iba na svoju prácu. Práca je pre nich ako droga a casto kvőli nej zabúdajú na svoje deti. A ta- kí boli aj Esterkini rodicia. Chodievali domov az vecer a Esterka byvala sama doma. Uplne sama nie, lebo jej naprog- ramovali robota, ktory na nu dával po- zor. Aby sa nenudila, kúpili jej miliőn hraciek, video, pocítac aj domáce kinő. Ale nemal sa s nou kto pohraf ani po- rozprávaf. Von chodif nemohla, lobo rodicia sa o nu báli. Sídlisku je totiz ak dzungl’a a za kazdym rohom mőze cihát nejaky dravec v l’udskej közi. A tak Esterka bola zatvorená v svojej ízbe, po- zerala rozprávky, hrala s a na pocítaci a so svojimi plysákmi. „Keby tak boli ziví,“ snívala a prehovárala rodicov, aby jej kúpili zivého psíka. „Po prví, nemal by sa kto on staraf a chodif ho véneit a po druhé, dobre vies, ze más na zvie- ratká alergiu.“ Povedala jej mamicka uz aspon stokrát. A tak Esterke musel stacif psík na baterky, macka na dial’kové ovládanie a pocítacová myska. Esterka zila v svojom vlastnom svete a pomaly si zvykla na jej otázky. A tak si zacala vy- myslaf vlastné odpovede. Ráz v telke vi- dela, ako teta vyfúkla obyeajné slepacie vajícko a urobila z neho vel’konocnú kraslicu. Esterka poznala iba kinder vajda a myslela si, ze aj obyeajné vajícka sa vyrábajú v továrni. Ale neslo jej do hla- vy, ako do tej skrupinky dajú ten bielok a zl’tok. Alebo zeby kinder vajda zndsali kinder sliepky? Aj o kravickách si myslela, ze sú fialové ako na cokoládach a zajacov videla tiez iba cokoládovych. Na Vel’kú noc ich mali plny byt, ale nevedela pre- co. Co má vlastne zajac spolocné s Vel’kou nocou? Rodicia nemali cas jej to vysvetlif, alebo to tiez nevedeli. Zili v svojom pocítacovom svete a tóm ozajstnom jej nepovedali. A pritom ten ozajstny je ovel’a krajsí ako pocítacovy alebo plysovy. Hlavne teraz na jár, ked’ sa zobúdza príroda. Zobudif by sme sa mali vsetci, hlavne rodicia workoholici, a porozmysl’af, preco sme vlastne tu. Lebo sme tu iba na chvfl’u a iba ráz. Némámé pút zivotov ako v pocítacovych hrách... ■ Beata Chrenková/ DÚCHA 2005/03. Stopy zmrtvychstania... Sedím v cakárni u zubára. Predo mnou kopa obchytanych casopisov. Okolo mna l’udia, ktory cakajú ako ja. Kazdy sa uzavrel do seba. Nepadne ani slovo. Nepokojné diefa sa stverá po svojej mame. Zrazu zacne jeden stary muz hl’adaf nieco vo svojej taske, vytiahne vreckovku, urobí na nej uzol a strcí tam prst. Vreckovka sa mení na bábiku. Ozije, priblízi sa k diefafu a osloví ho. Úsmev diefafa, matky a l’udí okolo mna. Zdá sa, ze ticho sa prelomilo. Pocuf prvé váhavé slovo. L’udia sa preberajú, spoznávajú jedného alebo druhého, nachádzajú vselico spolocné. Stopy zmrtvychstania prostredníctvom starého muza a jeho vreckovky, cez úsmev, slovo... Stopy zmrtvychstania v cakárni, vautobuse, vskole, na ihrisku, pocas boho- sluzby... llustrada: middel z meste Pécs
