Evangélikus Élet, 2005 (70. évfolyam, 1-52. szám)

2005-10-30 / 44. szám

2005. október so.

SZLOVÁK MELLÉKLET / SLOVENS KA PRÍLOHA

‘Evangélikus Élet5

W^HMM9SÜI

Martin Luther

Vlastny erb Martina Luthera prijala evanjelická drkevaugsburského vyznania zasvoj institu- áonálhy znak. Tvorí.ho ciemy kríz v cervenom srdd, lebo kríz sice umrtvuje, ale ponecháva srdcu jehofarbu. Srdce je ponorené v bielej ruzi, lebo viera dóvá pokoj, radosf a potesenie. Biela symbolizuje farbu anjelov a Ducha Svatého. Ruza sa nachádza v belasom poli, symboli- zujúcom priestor nebeskej oblohy, lebo radosf v duchu a vo viere je poäatkom nebeskej radosti. Belasé pole lemuje zlatá obruc, dokumentujúca blahoslavenstvo nebeské, ktoré je vecné, bez' konca a vzdcne ako zlato. Znak je vyrazom vyznania: „Spravodlivy z viery bude zivy”.

TomáS Gall

Hlas

reformácie

Krajina, krajina,

O, pocuvaj slovo Hospodinivo.

Znie. Srdc tícpretína.

Jé vdznd hodina,

V nej Abelovo Nad Káinom Posolstvo ziari ndm.

Milosr a zmierenie

V Kristovi prijmime, a nesme blíznym.

Znie tónom prísnym,

Ako hlas Vysin,

HLAS REFORMÁCIE.

Reformácia 2005

Miié sestry a bratia v Jezisovi Kristovi!

„Ked’ niekto chce krácaP v mojich sl’apajách, nech sám seba poprie, vezme na seba svoj kríz, a nasleduje ma.” (Mk 16.24b)

Ked’ som sa zamysl’al nad nadpismi pre tento tyzden, prislo mi na um, ako dobre by sa vynímali tieto nadpisy na zástave. Jedine cez vieru, jedine cez odpúsranie, jedine Písmo Svaté a nakoniec jedine Kristus. Vel’kolepé sióvá, ktoré by dobre vynikali na zástave reformácie. Potom, ked’ som ich dlhsie ochutnával, pocítil som, ze tieto sióvá znejú z nasich úst trocha falosne. Najcastejáie znejú slávnostne, plné vel’koleposti, pateticky, hoci ked’ sa nad nimi zamyslíme, ani jeden zo spomenutych vyrazov nám takyto prízvuk nevnucuje. Dnesná myslienka v troch slovách zahfna jednu z najhlavnejsích myslienok reformácie. Jedine v Kristovi. Ale pred tym, néz by sme upadli v slávnostnej nálade do takej chyby, ze by sme túto vetu odrecitovali, alebo napísali z nej hymnu, pozrime sa blizsie, kto vlastne stojí v centre tychto slov. Jezis Nazaretsky, ukrizovany syn Bozí, na ktorého poukazovali aj refor- mátori, a tohto Jezisa stavia do centra aj dnesné posolstvo. Pravda je, ze sme casovo d’aleko od Vel’kej noci, predsa si spomenme, ako úplne inak stojí vtedy pred nami Jezis. Teraz by sme jeho menő vypísali ako transparent, vtedy opla- kávame ukrizovaného, pochovaného Jezisa.Ten, ktory stojí "v centre nasej viery, nie je typ dnesného úspesného cloveka. Nejedná sa o „sovmena”, ktory sa l’ahko vie predávat*. Nie je to osoba vseobecne známa, obdivovaná. Práve naopak. Na krízi sa nám mőze javir ako slaby, opusteny, zanechany ucitel’, ktorého este aj vlastní uceníci zd’aleka obchádzali. Ale rec je o Synovi Bozom, ktory sa za nás obetoval na krízi. Ked’ staviame Krista do stredu pozomosti, nezabúdajme na ■ tento obraz Vel’kého Piatku. Ked' sa Hlásime k uceníkom Kristovym, nie sme nasledovatel’mi vel’kolepého víraza, ktory vsetko podriadi svojej moci, ale nasledujeme Syna Bozieho, ktory na seba vzal l’udskú podobu, a starosti, ktory prezil smrt cloveka, a ktory sa nám mőze na krízi zdaf naozaj slabym. A ked’ sa chceme hlásir za jeho uceníkov, musíme si byt vedomí, ze musíme d’alej odovzdávar hlásanie o jeho jestvovaní a o jeho krajine. Nie je dost", ze my sami sa

musíme vysporiadat* s vierou, ale este sa aj postavir na tribúnu a hlásar jeho ucenie. Nestací, ze nasu vieru musí tolerovat okolie, ale este ich aj mámé presvedcir o jej pravdivosti nasimi myslienkami i skutkami. Casto sa na pracovisku, v rodine stretávame s po- citom, ze sa o svojej viere hanbíme rozprávar. Ako razko rozprávame pred priatel’mi, vnukmi hocico o Kristovi. Preco to teda Kristus od nás ziada? Preco sa neuspokojí s tym, ze my sme tu! Mozno nie sme dosf dobrí na prejavy! Bojíme sa vysmechu, bojíme sa, ze nevieme dobre vyjadri svoje myslienky. Vel’ky div, ze reformátori mali na to odvahu. Smelo hovorili pred inymi o Jezisovi. Ale co my? Preco je na nás ulozená takáto rarcha? Nebojte sa! Ho- vorí ten Jezis, ktory stojí aj dnes v centre. Nebojte sa, hovorí ten Jezis, ktory sa nám este pred chvíl’ou zdal taky slaby, opusteny, premozeny. Nie nemőze ostat vtajnosti! Cituje Jezis prastaré porekadlo. „Ako je mozné, ze aj to najlepsie ukryté tajomstvo uzrie svetlo sveta, vsetci o nőm vedia, hovoria o nőm. A vy mlcíte, ste ticho, ked’ treba hovorif o mne?” Jezis nám aj tu podáva pomocnú ruku: Nebojte sa nepríjemností! Nebojte sa, ked’ máte hovorir pred l’ud’mi. Aj mna vysmiali. A navyse ja som sa nemusel bár iba toho, ze ma vysmejú, ale aj ze ma za moje sióvá zabijú. Viem, co prezívate, ale nebojte sa. Ked’ moje posolstvo neo- dovzdáte d’alej celym svojím zivotom, nehlásate, kto som, vtedy sa máte naozaj coho bár. Ked’ to nepoviete svojim derom, neucíte p tóm vnúcatá, vtedy sa máte coho bár. Lebo l’udská dúsa bez Krista odumiera. Nie telő sa nicí, ale clovek telesne aj dusevne chradne.

Kto by nevidel vo svojom okolí znaky takéhoto chradnutia. Svet, ktory nás obklopuje, je coraz strasidelnejsí! Preto nesmieme váhar, vyekávar, treba hlásar Boziu krajinu! Tak, akö to xinil Jeziä. Hl’a, priblízil sa k vám zivot. Nikto z nás si nemőze dovolir, aby sa vyhybal tejto kresranskej sluzbe. Nebojte sa hovorí o Kristovi, lebo on bude s várni! Aj ked’ sa zajakávame, aj ked’ sa cítime slabí a ne- cítime silu násho vierovyznania. Jezis je s nami práve v tejto slabosti, On je prí- tomny v takychto situáciách, ked’ sa cítime bezmocní. Je prítomny práve cez nase koktavé sióvá, ktoré sa nám zdajú byr slabé. Nebojme sa hovorir o nőm, lebo vácsí je strach, ktory sa síri z bezbozného sveta. Ked’ Jezis vysiela svojich uceníkov, ked’ ziada, aby sme sírili jeho posolstvo, dávali svetu najavo jeho prí- tomnosr, vtedy nás zároven upokojuje aj ohl’adne násho osudu. Nebojte sa, nie sa s várni nestane bez Bozej vőle. Za jed- ného vrabca by dnes nikto nedal ani dva forinty, predsa sa Boh stará o kazdého jedného vrabca. O co viac stojíte vy, néz jeden vrabec. Ked’ Luther hlásal slovo Bozie, jeho zivot bol v nebezpecenstve. Predsa to, ako sa postavil pred svet, zdá sa byr smelym a rozhodnym. Napriek tomu, ze 0 nőm vieme, ze vőbec nebol hrdinsky typ a nebolo pre neho samoz- rejmé, aby riskoval zivot. Strach pred l’ud’mi premohla v nőm Bozia bázen. Naucil sa, ze vzdy vyjde z cloveka na povrch, nenechá ho na pokoji, nedá sa zakryvar, schovávar. Otázka: co bude so mnou? Otázka: co sa so mnou stane? Mnohí sa pred tymito otázkami skry- vajú. Skúsajú sami seba klamat, kom- penzovar strach. Isty cas, mozno roky, v najhorsom prípade po cely zivot je clovek schopny vyhyba sa tymto otáz- kam. Ale na konci sa im predsa musí postavir zoci-voci, odpovedar, pozrier sa strachu do ocí. Ten vie zir naozaj bez strachu, kto sa ucí od Jezisa bázni Bozej. Kto sa neukryva, neskryva tieto otázky, nenahrádza svoje pochybnosti vierou v samého seba. Kto sa ucí od Jezisa Boha- bojnosti, ten sa strachu zbaví. Lebo Jezis hovorí: ja budem ten, kto sa za vás prihovorí u Otca. Ja budem stár pri vás. Preto sa nebojte ani v tomto svete, nebojte sa zivota, ktory zijete. Martin Luther sa so svojím strachom vyrovná- val v klástore. Bál sa od Boha. Cítil, ze sám nebude ma dosr síi, nemőze sa sám postavir pred Boha. Z tohto strachu ho vyslobodilo ucenie o Kristovi. Z tohoto strachu sa vyslobodil a mai odvahu zir. Nebojte sa, lebo je, kto sa postaví vedl’a nás, kto sa za nás prihovorí pred Otcom. Kecf sa Bohabojnosti ucíme od Kriátá; aj my sa mözeme zbavir strachil, aj nas'tíé sióvá vyslobodia k zivotu. A podobne, ako Luther, nevediac v sebe udrzat toto posolstvo, podobne ako reformátori nahlas a bez strachu sírili toto posolstvo, aj my mőzeme hovorir a podávar dőkazy o nőm. Niekto tu, niekto doma, ked’ sa vráti tam, kde prezíva svoj kazdodenny zivot. Slovami a skutkami hlásajme sióvá Krista. Nebojte sa! Amen.

■ Pavol Gabriel Kutyej, ev.fardr z Békésskej Caby

Ad fontes... Naspäf ku korenom

V národnostnych casopisoch sa casto mőzeme docítar, nakol’ko je dőlezité udrziavat kultúrne hodnoty a pamiatky. Myslím, ze toto je jediny pozostatkoch nasej slovenskosti tu v Mad’arsku. Vd’aka za to patrí ideológii ateistického rezimu. Bohuzial’ aj dnes mnohí vyuzívajú túto ideológiu, ktorú síce dejiny uznali za nezmyselnú a nemoznú, a málo, alebo - priznajme si - vőbec sa nestarajú o nase krestanské dedicstvo. Nasa evanjelická, ci katolícka identita, stotoznenie sa s nou sa statisticky nedá vőbec merar, alebo vykazuje katastrofálne údaje.

Dedicstvo Jána Koilára, tak sa zdá, úplne vytratilo. On to bol, ktory pou- kázal na to, ze národnosr, národné povedomie je spáté bratskym zvázkom s vierovyznaním („náboznosr a národnosr sú sestry"). Ked’ze Kollár bol zároven aj evanjelickym farárom, túto stránku jeho osobnosti nebolo vhodné rozoberar, skúmar. Preto dodnes, ked’ sa spomenie jeho menő, v prvom rade myslíme na Koilára ako básnika, filozofa. Jeho vyssie spomínanú mys- lienku predstavitelia ateistickej ideologic vőbec nespomínali, mad’arskí predstavitelia ho zasa vyhlásili za pansláva, certa, nicitel’a mad’arskosti.

V spojitosti s tymto sa zrejme rozto- pili lady, ved’ 1. októbra sme v mad’ars- kom meste Tokaji mohli vystavir pa- mátnú tabul’u „rebelovi” Kollárovi.

Ad fontes... naspár ku korenom! - znelo pocas Lutherovej reformácie. To

znamenalo, ze Písmo sváté je potrebné studovar v pővodnej reci - hebrejcine a gréctine, aby sme potom z ich prekladov do materinskej reci pochopili jeho posolstvo. Zároven vsak znamenalo aj to, ze je potrebné vrátir sa pővodnej cis- tote kresranského ucenia. Ocistiac prí- tomnosr od necistőt minulosti.

Ad fontes... naspár ku korenom! - co to znamená dnes pre nás, slovákov v Mad’arsku, a pre vsetky národnostné mensiny v Mad’arsku? Medzi evanjelik- mi je vo vel’kej úcte Tranosciov spevník, pomocou ktorého do seba nasávali sióvá pravej viery. Aj dnesná oficiálna terminológia dejín cirvi ho spomína vo vel’mi kiadnom vyzname. Kvőli jasnosti pojmov pár slovami vysvetlí, co znamená tzv. „Tranosciovská milosr”. Takto nazyvame vieru, ktorá bola typická pre slovákov, zijúcich v Mad’arsku. Cirkevny spevník, ktory vydal Juraj Tranovsky, Tranosciov spevník, bol tym duchovnym pok- ladom, ktory si pred Trianonom pre- sídlení slováci zo severu so sebou priniesli na opusteny juh. Tento spevník formoval ich vieru, modlitby, slávnosti, kazdodenny zivot od naro- denia az po smrr. Spevník a hlavne jeho obsah si vázili ako dedicstvo rodnej ze- me. Zatial’, kym v tychto usadlostiach ucili v skolách po slovensky, a farári kázali po slovensky, alebo aj po slovensky, zatial’ bola platná tzv. „Tranosciova milosr”. Ked’ vsak tieto

usadlosti prestali by slovenskymi, kvőli obrovskej a ryehlej asimilácii a kvőli dosr razkému jazyku, v akom bol spevník písany, texty sa stali cudzími a nezrozumitel’nymi. Jednotriy spevník,

ktory zaviedla evanjelická cirkev v roku 1980, vytrel aj ostatné pozostatky tejto milosti. Miestami, uz v skoro vym- retyeh cirkevnych zboroch (Szúpatak, Novohradská zupa) si este zachovali

tieto piesne ako vyraz odporu voci sku- tocnosti, ktorá ich obklopovala.

Bohuzial’ spolu so spevníkom vymi- era aj slovencina. Iba vel’mi málo cirkevnych zborov si z vlastného popudu ziada slovenské sluzby Bozie, slovenské modlitby.

Dnes, ked’ sa opár blízi sviatok reformácie, je dőlezité, aby sme sa ti, ktorí este rozumieme tomuto clánku, ktorym táto rec este nieco znamená, zamysleli nad tym, ako si ju vieme udrzar tak, aby sme ju mohli pouzívar aj na modlitby, hlásanie, a pocúvanie slova Bozieho. Casto pocujeme, ze „my uz nerozu- mieme tejto reci”. Robimé nieco preto, aby sme jej porozumeli, alebo sa len us- pokojíme s tymto vedomím?

V porovnaní s katolíckou cirkvou v evanjelickej cirkvi je viac takych farárov, ktorí hovoria po slovensky. Ich znalosti jazyka by bolo potrebné vyuzir. Mámé o to vőbec záujem? Evanjelická cirkev, aj ked’ neskoro, ale predsa poskytla moz- nosr konar sluzby v slovenskom jazyku. Vázime si túto moznos natol’ko, ze ju vőbec vyuzijeme?

Ad fontes... Naspár ku korenom! To je nasa reformácia. Ked’ si vsimneme moz- nosti, vyuzijeme ich, a zijeme s nimi chvá- liac Boha. Ked’ si uvedomíme prastaré, ale stabilné korene, a opierajúc sa o ne skúsame sa prebrar z nasich pozemskych omylov, a obrátime sa vo viere a mod- litbách k násmu vsemohúcemu Otcovi.

■ Attila SpiSák ev.fardr z Budapesti

Sola Scriptural Jedine písmo!