Evangélikus Élet, 2005 (70. évfolyam, 1-52. szám)
2005-05-15 / 20. szám
2005- május 15. SZLOVÁK MELLÉKLET / SLOVENS KÁ PRÍLOHA "Evangélikus ÉletS Slovensky evanjelicky cirkevny zbor a. v. v Budapesti Vol’by a instalácia denov zboru presbyterov V evanjelickych cirkevnych zboroch prikazuje cirkevná ústava volif presbyterov a to z toho dővodu, aby boli sa- mostatné a legitímne. Presbyter vyko- náva cirmost* v rámci agendálneho po- riadku. Cirkevné zbory vykonávajú rőzne práce a sluzby. Tam, kde zbor rastie, vznikajú aj nővé potreby a úlohy pre je- ho clenov. Ti, ktorí chcú pomáhat’ a slúzif najviac, májú mar svoje miesto práve v zbore presbyterov. Ked’ hovorí- me o spolupráci clenov presbyterstva pocas bohosluzobného zivota, ako prvú podmienku si musíme polozif spol’ah- livosr, a to vo viere, v ochote a prak- tickej sluzbe. Presbyteri sú na tieto úlohy zvlásf povolaní, ved ’ im zbory vo vol’bách dali dőveru a zverili spolocné veci do ich opatery a starostlivosti. V kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapesti sa 10. aprila 2005 konala bohosluzba, po ktorej ro- kovalo Valné zhromazdenie cirkevného zboru. V rámci zhromazdenia sa kona- li vol’by zboru presbyterov. O tyzden neskőr, 17. aprila, sa konala slávnostná bohosluzba, na ktorej zvoleni presbyteri skladali sl’ub a boli instalovaní. Sú to: Jozef Blasko, Karol Fábián, Ján Győri (dozor- ca), Zuzana Hollósyová, Mária Májerhoffero- vá, Anna Tarcaiová, Mónika Szelényiová a ná- hradny elén Juraj Kukely. m (IF) Pozvánka na slovenské Veriacich a vsetkych záujemcov pozyvame na slovenské evanjelické bohosluzby, ktoré sa konajú kazdú nedel’u o 10.00 hodine v zborovej sieni Slovenske'ho evanjelického zboru v Budapesti na prvom poschodí zadného traktu budovy na Rákócziho ulici c. 57. Bohosluzby slúzi evanjelicky farár Atila Spisák. Nechajme sa nadchnút’vanutím Ducha Svátého Ked’ prisiel den Turíc, boli vsetci vedno na tóm istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako ked’ sa zenie prudky vietor, a naplnil cely dóm, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na kazdom z nich spocinul jeden. Vsetkych naplnil Duch Sväty a zacali hovorit inymi jazykmi, ako im Duch dával hovorir. V Jeruzale- me boli Zidia, nábozní l’udia zo vsetkych národov, co sú pod nebom. Ked’ sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmátení, lebo kazdy ich pocul hovorir svojím jazykom. I strpli a udivení vraveli: „Nie sú tito vsetci, co tu hovoria, Galilejcania? A ako to, ze ich kazdy z nás pocuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Midi, Elamca- nia, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadó- cie, Pontú a Ázie, Frygie a Pamjylie, Egypta a líbyjskych krajov okolo Cyrény, pristahovaní Rimania, Zidia aj Prozelyti, Krétania i Arabi: pocujeme ich vo svojich jazykoch hovorit’ 0 vel’- kych Bozích skutkoch.“ (Sk 2,1-11) Rőzne udalosti, ktoré Cirkev slávi pocas cirkevného roku, sa dajú vidi- tel’ne znázornir, ale pri dnesnej sláv- nosti zoslania Ducha Svátého to nie je také jednoduché. Aby sme pochopili dnesné evanjelium, potrebujeme aspon trochu preniknúr do tajomstva turíc- nyeh udalosti. Duch Sväty je tajomnou vnútomou ozivujúcou silou, ktorá pősobí aj dnes v Cirkvi a v tych, ktorí ho prijali, a uch- vacuje okolostojacich. Dobre sa pozri- me na turícne udalosti, co sa vtedy stali. Na apostolov zostúpil Duch Sväty, boli naplnení jeho silou a mocou. Vysli von a zacali ohlasovar evanjelium. Ich pőso- benie preniklo mnozstvo 1’udí. Aj z nás by malo vyzarovat’ nieco, z tej slobody a sily Ducha Svátého, ako z apostolov. Pre mnohych l’udí okolo nás sme totiz jedinym evanjeliom, jedinou prílezitos- rou ku kontaktu s Kristom, pretoze do kostola neprídu, Sváté písmo si ne- precítajú... Ale, aby sme mohli byf opravdivymi svedkami Krista, nás zivot a sióvá musia hovorir o tóm, ze sme Kristovi. To, co platilo o tajomstve zaciatku Cirkvi na Turíce, to platí aj dnes. Nie my, ale Duch Sväty, ktory v nás pősobí, je organizátorom, tvorcom a ozi- vovatel’om Cirkvi. Duch Sväty je dar- com zivota, darcom milosti, posvátitel’om. Prudky vietor a ohnivé jazyky, ktoré naplnili dóm, kde boli na Turíce zhromazdení apostoli, sú symbolom Ducha Svátého. Duch Sväty vzdy tvorí, obnovuje, buduje. Duch Sväty má casto podobu ohna. Ale prirovnanie Ducha Svátého k vetru je menej známe. Ako vanutie Ducha Svátého na Turíce za- lozilo Cirkev, ako pősobením Ducha Svátého Cirkev bola obnovená búrkami, tak aj my mőzeme prispier k obnove sveta pősobením Ducha Svátého. V dnes- ny den slávime narodeniny Cirkvi, pretoze udalosr, o ktorej sme cítali v prvom cítaní zo Skutkov apostolov, zoslanie Ducha Svátého v den Turíc, je pre Cirkev okamihom vlastného zrodenia. Apostoli, uceníci, ti ktorí poznajú Jezisa, ktorí v ne- ho uverili, nasledujú ho, sú naplnení jeho Duchom. Teda základnou charakteristi- kou Cirkvi je spolocenstvo tych, ktorí sú naplnení Kristovym Duchom. Dar Ducha je dany Cirkvi ako poslanie, ale zároven aj ako úloha. Cirkev má byT aj miestom, kde si l’udia navzájom rozumejú. Turícne udalosti sú v Növöm Zákone predstavené ako protiklad biblického rozprávania o Babylonskej vezi z Knihy Genezis. Treba ich pochopif v tóm zmysle, ze l’udia uz ráz chceli vybudovar civilizáciu bez Boha a proti Bohu. Vyso- ká veza, namierená az do neba, akoby chcela zmiesr Boha z jeho trónu. Za tento pysny úmysel spáchany voci Bohu, ako vieme zo Svátého Písma, boli l’udia potrestaní v dőlezitej oblasti l’udského zivota, ktorou je rec. Stratili schopnosr navzájom si rozumier a dohovorir sa. Doslo tarn k zmäteniu jazykov a táto ba- bylonská rana ide s l’udstvom po vsetky generácie az podnes. L’udia si navzájom nerozumejú, stavajú sa múry rozdelenia medzi národmi a rasami... Vo svete, v ktorom zijeme, akoby sme aj dnes po- cirovali stavbu babylonskej veze - bu- dovanie civilizácie bez Boha a proti Bohu. V tychto rokoch akoby sme stavali slobodnú spolocnosf na jej troskách. Casto pocirujeme, ze sa medzi l’ud’mi aj v nasej spolocnosti zahniezd’ujú nedo- rozumenia, vzájomné znechutenie, zmátenie jazykov. Na sviatok Turíc bol Jeruzalem plny cudzincov, pútnikov a vo veceradle boli zhromazdení Kristovi verni. Dvojaky pocit ich napának pocit vlastnej úbohosti a slabosti a pocit nádeje v pomoc toho, ktory mai prist*. To vsetko vlozili do vrúcnej prosby: Príd’, Duch Sväty, napin srdeia svojich vemych. Boli vypocu- tí. L’udia uvideli vel’ky ohen, ktory zo- stupoval z neba. Poculi hukot ako búr- ku, vel’ky vietor. A ten hukot bolo pocuf i vo Veceradle. A naraz pocítili v sebe akúsi tajomnú energiu a ich mysel’ sa rozjasnila, ich vől’a posilnila. Vanutie Ducha Svátého zapálilo v tychto l’ud’och túzbu: Chceli sa nechat* pokrstit*. Tritisíc l’udí - to bol zaciatok Cirkvi. Vietor Ducha Svátého získal prvych kresfanov. Vd’aka Duchu Svátému v Jezisovi Kristovi patríme do jednej Bozej rodiny. Duch Bozí preniká ako spolocná láska Otca i Syna. Bez Ducha Svátého, ako to vystihol Atenagoras - je Boh d’aleko a Kristus patrí minulosti, Evanjelium je mftvou literou a Cirkev jednoduchou organizáciou. Autorita je mocou a misia propagandou, kult je archaizmom a mravny zivot je otrockym podriad’o- vaním sa. Vsetko sa mení so Svátym Duchom a v nőm. Vsetko sa zusl’achfuje a vsetkému sa vlieva zivot. Bozie král’ov- stvo uz prislo a zmrtvychvstaly Kristus je prítomny. Evanjelium je moc i zivot a Cirkev predstavuje Trojicné spolocenstvo. Autorita sa premení na sluzbu a misie na ponuku spásy. Cirkev sa rozrástla, apostoli sa vydali do pohanského sveta. Neboli studovaní hlásatelia, boli to remeselníci, rybári, a predsa dokázali získat* svet pre Krista, pretoze vial Duch Sväty. Oni boli len jeho nástroje, on bol ten, ktory tvoril. Aj v dnesnej dobé je potrebné prosit* Ducha Svátého, aby vial. Ak budeme len postával, neurobíme nie! Krestán - svedok Kristov, musí byf clovek cinu, musí tvo- rif. To mőzeme dokázaf len vtedy, ked’ sa necháme nadchnúf vanutím Ducha Svátého. Potom sa móze vsetko obnovif. Dnesny svet túzi po jednote, pria- tel’stve a pokoji a jedine s pomocou Ducha Svátého mőze sa obnovif a preme- nif. Aby sa to uskutocnilo, potrebujeme my, kresfania, spolupősobif. A to mőzeme len vtedy, ked’ sa necháme ako apostoli naplnif Duchom Svátym. Az potom, ked’ budeme zapálení jeho svátym ohnom, je nádej, ze l’udia okolo nás budú uchvátení a premenení. ■ Ondrej Lehoczky Najmilsí evanjelicky zvon cabianskych Slovákov Evanjelickí Slováci, prichádzajúci na Dolnú zem pocas feudalizmu, mnohí aj v dősledku nábozen- ského prenasledovania, sa v prvom rade snazili maf hned’ od zaciatku svojho farára a uci- tel’a a co najskőr si postavif kostol a skolu. Kym ich prvé stavby boli zvácsa provizórne, nővé, trvalé, uz stavali vo vtedajsom modernom slohu. Evanjelické kostoly v mestách a dedinách, ktoré osídlili na Dolnej zemi (dnesnom Mad’arsku, Rumunsku a Srbsku) Slováci, sa neskőr stali a aj dodnes sú dominantami tychto stredísk. Spomenme na- príklad Békesskú Cabu, Slovensky Komlós, Níréiházu, Sarvaé Pol’ny Be- rincok, Nadlak, Bdáky Petrovec, Starú Pazovu, Kovaácu, Padinu a desiatky inyeh. Tieto monumentálne sak- rálne stavby projektovali a stavali vtom období najlepsí architekti a stavitelia v byvalom Uhorsku. Kym na zaciatku mohli stavaf evanjelici iba kostoly bez veze, po prijatí Tolerancného patentu pri- stavovali ku kostolu aj vezu, kto- rú vjej vrchnej casti na Dolnej zemi casto po obvode vybavili pav- lacu - ochodzou na vsetky stra- ny. Tak to bolo aj v tom case v naj- vácsej slovenskej evanjelickej cirkevnej obei v Uhorsku - v Békesskej Cabe. V prvej polovici 19. storocia, kym sa Caba roku 1840 nestala mes- tom, vyslúzila si epitetony ,JVajvöcsia dedina v Europe“ a „Sión sloven- skych evanjelikov v Uhorsku“. Podl’a dostupnych Statistik koncom 19. storocia bola mestom s najvöcsím po- äom Slovákov v célom Uhorsku. V roku 1857 tu zilo 20 671 Slovákov a roku 1920 - 24 710, vo vel’kej miere evanjelickych Slovákov. Najznámejsou dominantou Békesskej Caby je vel’ky evanjelicky kostol, ktory sa dodnes po- vazuje za najvácsí evanjelicky kostol v Europe, ked’ pojme naraz do svojho vnútra 4 000 veriacich a podl’a památníkov boli aj také slávnostné prílezitosti, ked’ sa v nőm tiesnilo takmer ráz tol’ko l’udí. Hned’ oproti vel’ké- mu kostolu stojí na mieste byva- lého prvého kostola, postavené- ho uz v roku 1723, cize po piatich rokoch príchodu prvych Slovákov (1718), zakladatel’ov mesta, terajsí maly kostol. Tento bol roku 1745 prebudovany z pálenych tehál a roku 1773 doplneny dvo- ma priecnymi krídlami a tak naraz pojme 1 800 veriacich. O de- saf rokov neskőr pristavili k nemű aj vezu v románskom slohu, ktorá má barokovú pavlac, na ktorú sa vyehádza z miest- nosti, kde sa v minulosti zdrzia- vali sluzbu konajúci hlásnici - zvonári, ktorí navyse z ochodze sledovali mesto a chotár v ne- prezitej poziarnobezpecnostnej pohotovosti. Pocas sluzby zvonári byvali „na tumi“ (vo vezi), nad zvonmi mali byt, kde sa striedavo zdrziavali celych 24 hodín. V miestnosti, ktorú mi na tejto vezi pri mojej návsteve sprístupnil strázca - zvonár Juraj Bohus, sa nachádza zachovaná pec, v ktorej si hlásnici a zvonári v zime prikuro- vali. Rovnako mi tento, este po- meme dobre po slovensky hovo- riaci Slovák, sprístupnil aj vstup na ochodzu, odtial’ som mai moznosf fotografovaf a pozrief si panorámu mesta a sirsieho okolia. Vo vezi malého kostola vel’a rokov boli styri zvony, ale v rokoch prvej svetovej vojny jeden zvon zrekvírovali na vojenské ciele. Z terajsích troch je najzná- mejsí a najvácsí takzvany Maríkov zvon. Menő dostal od svojho dar- cu. Pavel Marik v roku 1873 na jeho zhotovenie daroval ako elén cirkevného zboru 3200 forintov a z nich potom nasledujúci rok zhotovili zvon, ktory vázi 36 metrickych centov. Veza malého kostola je doteraz najcharakte- ristickejsou architektonickou stavbou tohto 70-tisícového zupného mesta. Vel’ky „Maríkov zvon“ je najvácsím evanjelickym zvonom v célom Mad’arsku a naj- milsím zvonom cabianskych evanjelikov. ■ J.J. Vzácny liptovsky milodar nasim evanjelikom Farár Celostátnej slovenskej evanjelickej farárskej sluzby a Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapesti Atila Spisák bol v dnoch 14. a 15. marca na návsteve v Liptovskom Mikulási. Pocas svojho pobytu sa stretol so seniorom Liptovsko-oravského seniorátu Vladimírom Ferencíkom. Evanjelici Liptovsko-oravského seniorátu sa rozhodli pre ne- zvycajnú formu misie medzi uz znacne pomad’arcenymi Slo- vákmi v Mad’arsku. Urobili vzácnu zbierku v prvom rade spev- níkov, Biblií, ucebníc pre deti, ktoré sa chystajú na konfirmáciu a, prirodzene, aj financnych prostriedkov. Evanjelicky farár Atila Spisák prevzal zbierku spevníkov a Biblií a za darovanych priblizne 20 tisíc Sk nakúpil v predajni vydavatel’stva Tranos- cius nábozenské knihy a literatúru. Vzácny liptovsky milodar bude slúzif na to, aby nasi slovenskí evanjelici mohli prezívaf pozehnané chvíle s Pánom Jezisom Kristom a pánom Bohom vo svojom rodnom jazyku. ■ (AS)
