Evangélikus Élet, 1993 (58. évfolyam, 1-52. szám)

1993-12-26 / 52. szám

Evangélikus Élet 1993. december 26. Deutschsprachige Evangelische Gemeinde Budapest gegründet Budapest ist um eine evangeli­sche Gemeinde reicher geworden. Seit dem 1. Advent ist die Deutsch­sprachige Evangelische Gemeinde Budapest eine selbständige Ge­meinde innerhalb der Evangelisch- Lutherischen Kirche in Ungarn (ELKU). Vielen von Ihnen dürfte es be­kannt sein, daß seit Jahrzehnten deutschsprachige Gottesdienste in der Kapelle der Budaer Burgge­meinde stattfinden. Am 28.11. wurde in einem Festgottesdienst die Gemeindegründung von Bi­schof Szebik offiziell bekannt gege­ben. Gleichzeitig führte Bischof Szebik den Kirchengemeinderat ein und weihte die Kapelle, deren Renovierung mit Hilfe der ungari­schen und der deutschsprachigen Gemeinde, sowie durch Spenden der Evangelischen Kirche in Deutschland (EKD), der Bayri­schen Landeskirche und der Part­nergemeinde St. Sebald/Nürnberg, ermöglicht wurde. Den Gottesdienst gestalteten ne­ben Bischof Szebik, Pfr. Balicza (Burggemeinde) und die Prediger der deutschsprachigen Gemeinde: Pfrv. Gémes, Pfr. Friedrich, Pfr. Dr. Zsigmondy und Vik. Brauck­­hoff. Im Anschluß an den Gottes­dienst fand eine Gemeindevollver­sammlung statt, in deren Rahmen die zahlreichen Ehrengäste aus den Geschwisterkirchen und Politik ih­re Grußworte überbrachten. Bi­schof Szebik ging in seiner Predigt über Ps 100 auf die Situation deutschsprachiger evangelischer Christen im Ausland ein und be­tonte, daß es die besondere Aufga­be dieser Gemeinde sei diesen Christen eine „gefühlsmäßige und geistliche Heimat“ zu geben. Gera­de weil unsere Zeit geprägt sei von auseinanderfallenden Beziehun­gen, „müssen wir uns wieder begei­stern für solche Werte, wie Ver­ständnis, Friedfertigkeit, Lauter­keit, Wahrheit der Rede, Förde­rung des Wohles anderer, Ent­wicklung der Gemeinschaft, Auf­blühen des Volkes und der Nation oder Aufbau des europäischen Hauses.“ I'iu>2íu .tífcsen" Aufgaben derGe-J 'mdnds'j bekannte' sich auch der I Vorsitzende des Kirchengemeinde­rates, Herr Winfried Haberland, in seiner Eröffnungsansprache: „Hoffnung und Glaube am Bei­spiel unseres praktizierten Be­kenntnisses führte die Glieder die­ser Gemeinde zusammen. Gemein­de bedeutet im christlichen Sinne natürlich nicht die Gemeinschaft im Glauben vereinter Egoisten, sondern Mitverantwortung für den Nächsten innerhalb wie außer­halb der Gemeinde.“ Der ehemalige Bischof Gyula Nagy, wie auch die Vertreter der Budaer Gemeinde Pfr. Balicza und der. Stúr, erinnerten in ihren Grußworten an die historisch ge­wachsenen Beziehungen der Ge­meinden zueinander, die bis in das 16. Jahrhundert zurückreichen. Sie gaben der Hoffnung Ausdruck, daß die Zusammenarbeit auch weiterhin in gutem Einvernehmen weitergehen möge und wünschten Gottes Segen für die zahlreichen gemeindlichen Aufgaben. Diesen Wünschen schlossen sich die Kollegen der deutschsprachi­gen katholischen und reformierten Gemeinden, Prälat Walper und Pfarrer Balog, sowie Dr. Lázáro­vits vom Zentralrat der Juden in Ungarn an. Bischof dr. Harmati ließ durch Dr. Frenkl Grüße überbringen. Im Namen der ungarischen Regierung überbrachten Staatssekretär Lu­kács und Herr Kaszap vom Kul­tusministerium die besten Wün­sche. Die deutsche Botschaft war mit dem ehemaligen - einem der Hauptinitiatoren der Gemeinde­gründung - und dem amtierenden Botschafter vertreten. Oberkirchenrat Mildenberger vom Kirchenamt der EKD in Han­nover und zuständig für die Kon­takte in Nord- und Osteuropa er­klärte: „Dies ist ein Stück Brücken­schlag und vertieft die zwischen­kirchliche Gemeinschaft“. Die Bu­­dapester Gemeinde ist nämlich die erste deutschsprachige Gemeinde in Südosteuropa, die nach der politi­schen Wende neu eingerichtet wur­de. Im Sommer nächsten Jahres soll dann endlich ein/e auf sechs Jahre angestellte/r Pfarrer/in nach Buda­pest kommen. Somit ist dann end­lich die Kontinuität innerhalb der Gemeindearbeit möglich, die zum Aufbau einer aktiven Gemeinde notwendig ist. Um alle Gruß­worte aufzureihen fehlt der Platz und so möchte ich mich im Namen der Gemeinde und des Kirchenge­meinderates bei al­len Gästen noch­mals für ihre se­gensreichen Wün­sche bedanken. Beate Brauckhoff. Vikarin. Jesaja 9, 5f.: Denn uns ist ein Kind geboren, ein Sohn ist uns gegeben, und die Herrschaft ruht auf seiner Schulter, und er heißt Wunder-Rat, Gott-Held, Ewig-Vater, Friede-Fürst; auf daß seine Herr­schaft groß werde und des Friedens kein Ende auf dem Thron Davids und in seinem König­reich, daß er’s stärke und schütze durch Recht und Gerechtigkeit von nun an bis in Ewig­keit. Solches wird tun der Eifer des Herrn Zebaoth. Liebe Schwestern und Brüder! In diesen Tagen lesen viele von uns noch einmal die Weihnachts­geschichte im Lukas-Evangelium. - Da wird einer Jungfrau ein Kind geboren. Der Vater dieses Kindes ist Gott selbst, aber das Kind Jesus kommt nicht in einem Palast zur Welt, sondern irgendwo in einem Stall bei Bethlehem. Eine auch nach zweitausend Jahren unglaub­liche Geschichte! Die Menschen, die Jesus begegneten, erkannten an der Krippe, daß dieses kleine Kind etwas besonderes sein mußte. Sie kannten ja die Verheißung des Propheten Jesaja. Ein Kind wird geboren werden, und es wird über die Menschen herrschen. Wie es über die Menschen herrschen wird, wird in den Thronnamen des Kin­des ausgedrückt: Wunder-rat Dieses Kind soll uns ein wun­derbarer Ratgeber werden. Als Christen fragen wir in unserem Alltag Jesus häufig um Rat, um Hilfe, die Probleme unseres Le­bens zu lösen. Wenn wir auf sein Wort hören, antwortet er uns auf wunderbare Weise und setzt uns in Verwunderung. Seine Antworten führen zu einem Punkt, an dem wir uns entschei­den müssen, ob wir seinem Rat folgen oder uns auf uns selbst verlassen wollen. Doch wir er­kennen oft genug, daß es gut ist in unserem Leben, seinem Rat zu folgen. Gott-Held Dieses Kind ist mächtig und heldenhaft wie Gott. Gott will uns in diesem Kind zeigen, daß Macht sich nicht in Größe und martialischen Gesten ausdrückt. Göttliche Macht zeigt sich darin, daß Gott es gewagt hat, sich als Kind zu den Menschen zu bege­ben. In diesem Kind macht Gott uns das Angebot, daß er immer mit uns sein möchte. Auch wenn wir meinen schwach und verzagt zu sein, wendet Gott sich uns zu. Gott ist gerade in dieser Schwäche für uns Menschen mächtig. Ewig-Vater Gott ist der ewige Vater. Gott ist in Jesus Christus nicht nur der Gott der Gegenwart oder der Gott der Geschichte, sondern Gott und Jesus wollen mit uns auch eine Zu­kunft aufbauen. So wie dieses Kind aus der Krippe gewachsen ist, so will dieses Kind mit in unse­re Zukunft wachsen als unser Hei­land. Gott will uns als liebender Vater begegnen. Wo Gott in Liebe zu den Menschen kommt, ist Frie­de geschlossen zwischen Gott und Mensch und zwischen den Men­schen. Deshalb liegt im letzten Namen auch die ganze Kraft der Verhei­ßung Gottes: Friede-Fürst Dieses Kind will uns Frieden in der ganzen Kraft des Wortes brin­gen. Es geht nicht nur um Seelen­frieden oder um Frieden mit Gott, sondern es geht auch um das Ende allen Krieges. Den Frieden ohne Krieg scheint es in unserer Welt leider nicht zu geben. Aber wir sollten bedenken, daß jeder Unfrieden in der Welt von uns Menschen gestiftet wird. Vielleicht sollten wir gerade jetzt zur Weihnachtszeit daran denken, welches fantastische Angebot Gott uns mit der Geburt seines Sohnes gemacht hat: Er hat uns ein Kind ge­schenkt, das uns als erwachsener Mann dazu ermahnt hat, daß wir einander lieben sollen. Gott hat uns in seinem Sohn verhei­ßen, daß er immer bei uns sein und uns auch in unserer Schwä­che begleiten wird. Gott hat uns in seinem Sohn die Zusage gege­ben, daß er uns Menschen so liebt, wie nur ein liebender, für­sorglicher Vater es kann. Und vor allem hat er uns zugesi­chert, daß er mit uns zusammen eine friedvolle Zukunft auf­bauen will. Wir als christliche Gemeinde müssen in dieser unfriedlichen Welt ein Zeichen setzen. Gott hat uns zu seiner Friedensgemeinde, zu seinem Volk erwählt. Als solche sind wir in den Dienst gerufen. Wir sind gerufen in dieser Welt immer dort das Wort zu ergreifen, wo Recht und Gerechtigkeit, die Wür­de des Menschen und die Freiheit das Wort Gottes zu verkündigen, in Gefahr sind. Dieses Kind ist für uns geboren. Nicht nur an Weihnachten. Mözeme sa staf defmi Bozimi Jn 1,1-13 Tá dóba, ktorá predehádzala príchod Pána Jezisa, bola taká, ze Éidia si uvedomovali svoju neschopnosf zodpovedaf podstatné otázky. Preto na základe mno­­hych proroctiev oéakávali tajomnú osobu MessiáSa, ktory by nebol len clovekom, a ktory by vniesol svetlo do ich pozemsky nerieSitel'nych otázok. Klúéovou otázkou je, ci sa mózeme nieco dozvedief o Bohu? Kto je Boh? Ako sa dostat' k Bohu? Slovo je základnym nositel'om informácie. Ak je JeziS Kristus nazvany Slovom, tym je vyjadrené, ze je zivou informáciou o Bohu. Zaéiatok evanjelia podl’a Jána hovorí, z Jezis Kristus je Slovo, informácia, dokonaly obraz Boha, sám Boh. Ján oznaéuje Krista za pövodcu a nositela zivota. Prirovnáva Ho k svetlu v tme, k svetlu, ktoré vecne svieti, a tma Ho nikdy nepohltí. V Nőm samom sa nám predstavil Pán Boh vo svojej zivej podobe. Nevi­­ditel'ny vo viditel'nej forme. On vysvetlil kto je v sku­­toénosti Pán Boh na§ím srdeiam. My sami nemőzeme nájst’ a pochopif Pána Boha, jedine Pán Jezis dáva pochopif na§im my§lienkam tú skutocnosf, ze möze­me sa staf defmi nebeského Otca, ked' sa k Nemű obrátime. On je Boh v tele cloveka. Toto mámé poznaf. Toto má byf majetkom, bo­­hatstvom váetkych, ktorych sa tyka. V prvom rade Bozích dietok, lúdí. Bozia völa je, aby si ho éo najviac lúdí osvojilo, ním sa obohatilo. Preto má Boh svojich svedkov, ktorych svojím Duchom uspösobuje na tp, aby ich mohol poslaf ako nositel'ov svetla pravdy. Sú to Bozí ludia, hovoriace ludskou zrozumitel'nou recou velTcé svedectvá Bozích tajomstiev. Takym élovekom bol Ján Krstitef. Svédéit’, nielen podávat' správu, nie­­len oznamovaf a hlásat', ale svédeit’svojími cinmi. Svédéit’ o svetle. O aké svetlo tu ide, tajomné, éo je, éo bolo a éo pride. Toho mámé my váetci prijaf. My mámé byf synmi a dcérami svetla. Mámé svéd­éit’ 0 svetle. Svédéit’ a dokazovaf, íe som svetlo príjal, ze mi je vlastné, ze ním mám a chcem inych obohatif, pomöcf im v zápase proti tme. Toto svedeetvo je úloha éloveka v Bozom pláne. Mámé svédéit' o Tom, ktory mohol vyhlásit: „Ja som svetlo svetla. Kto mna nasleduje, nebude chodif v tme, ale bude maf svetlo zivota.“ Jezi§ Kristus bol to Slovo. Slovo, éo stalo sa telom a prebyvalo medzi nami. O tóm svédéit’ je aj dnes naSou úlohou. Tym, ktorí Ho prijali, dal moc staf sa Bozími detmi, tym, ktorí veria v jeho menő. Ti sa nenarodili len ako sa rodia ludia, ale narodili sa z Boha. Duch je, ktory obzivuje. Bez Ducha Svátého je vSetko mrtve. Nie je zriedkavosfou vidiet l'udí smutnych a os­­amelych. Osamelí ludia sú neStastní, lebo nemajú ni­­koho, s kym by sa mohlí stretnút' a otvorif pred ním srdce i ústu. Veriaci necítia sa sami, lebo májú pri sebe a v sebe Toho, ktory je Otcom vSetkych a ktory poslal lúd'om aj viditel'ného sprievodea betlehemské Diéta. Viera vyluéuje osamelosf. Aj veriaci mőze byf niekedy sám, od l’udí opusteny, ale nikdy nie je osamely. Uiste­nie Jezisa: „Ja som s várni po vSetky dni, az do konca sveta,“ vyluéuje osamelosf. Narodeny Spasitel'oslovuje vSetkych, volá k sebe uz tych najmensíeh: „Dovol'te dietkam prichádzat' ku mne.“ Krest’ania si májú denne uvedomovaf detinstvo Bozie. V tóm zmysle pí§e Ján: „Napísal som vám, dietky, pretoze ste poznali Otca“ (1 Jn 2, 14). Pozna­­nie Boha vyrastá z úcty a bázne pred Bohom, ktorá je poéiatkom múdrosti. Betlehemské Diéta stavia na adresu éloveka tieto otázky: „Ci je medzi várni élovek, ktory by dal synovi kamen, ked’ si prosí ehleba? A ked1 si prosí rybu, éi mu podá hada?“ Po tychto otázkach hned dokladá: „Ked teda vy, hoci ste zlí, viete dávat’ svojim dietkam dobré dary, o éo skőr dá dobré veci vás Otec nebesky tym, éo ho prosia!“ (Mt 7,9-11.) To je Bozia odpoved na váetky lúdské otázky. Vianoéné udalosti nás uist'u­­jú o tóm, ze nie sme poustení Bohom, ktory nám poslal svojho Syna. Apostol Pavel jasne formuloval svoje stanovisko: „Preto prijimajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha“ (Rím 15,7). Prijímaf sa vospolok znaéí tvorif jednotu srde a du§í a ustaviéne sa pripájat' k anjelskému slávospevu: „Sláva na vysos­­tiach Bohu a na zemi pokoj lúd'om dobrej vle!“ Vianoce nám ponúkajú Boziu lásku v JeziSovi Kris­­tovi a v Nőm aj detinstvo Bozie, nádej a istotu, ze zivot éloveka je v rukách Bozích. Cselovszky MARTIN LUTHER: Vianoény spev 1. Anjeli z. nebies vysosti Briniesli náin zvesf radosti: la, Diefatko ute§ené v jasliékách je poloícné. 2. Uí MicheáS prcdpovcdá: V Betlcmc ineste Dávida narodí sa vám Mesiá§, JeíiS Kristus, Spasitcl' náS. 3. Z príchodu Jeho teSme sa, sklonili sa k nám nebesá. Priodial Boh rúchom tela vefnú milost, Spasitelá. 4. Co hriech, éo smrf ublßi nám? S nami je v kaídom kríü Pán! Hoc diából st'a lev obchodí, Syn Boíí nás vyslobodf. 5. Zostane Boh navídy s nami, lebo sme Jeho dietkami, preto sa spolu radujme, za dar spásy Mu d’akujme. 6. Sláva Bohu na vysosti za dar nesmiernej milosti, íe dal nám Syna milého v Iúdskom tele zjaveného. (Ev. spevnik: 38.) SELMA LAGERLÖFOVÁ Svatá noc Bolo to ráz na Vianoce, vSetci odiSIi do kos tola, len ja a babiíka sme boti doma. Ostali sme, myslím, len my dve v célom dome. Nemohli sme ísf s ostatnymi, pretozée jedna z nás bola pr ive írni mladá, druhá vSak uí privehni slará. A obe sme boli preto smutné, ze sme nemohli ísf na spevy veíernej poboínosti a nemohli vidief vianoíné osvetlenie chrámu. Ale ako také zamíknuté sedeli vo svojej opustenosti, babiíka zaíala rozprávaf: „Bol isty műi," zaíala, „klroy vySiel do tmavej noci, aby si dakde vyprosil oheú. Chodil z domu do domu a klopal: „Dobrí ludia, pomőíte mi!" volal. „Moja íena práve mi porodila diefa, a musim rozloíif ohen, aby som ju i maié diefatko zohrial." Bola vSak hlboká noc, lakié vSetci ludia spali a nikto mu neodpovedal. Siel teda muz dalej. Naposledy zbadal slabú iiaru ohúa vo velkej diaike. Pustil sa teda tym smerom a videl, ze hori tarn ohenpodSíryrn nebom. Mnoístvo bielych oviec leíalo okolo ohúa a spalo len stary pastier bdel nad svojim stádom. Ked ílovek, ktory si chcel vyprosil oheú, priSiel k ovei­­am, zbadal, íe traja velkipsi odpoíívali pri nohách pastie­­rovych a spali. Pri jeho príchode precitli a vSetci traja otvorili svoje Síroké tlamy, akoby chceli Stekaf, ale nebolo poíuf nijaky zvuk. Műi videl, ako sa im zjeiila srsf na chrbtoch, videl, ako sa ich veiké, ostré zuby rozsvielili v iiare ohúa ako biele iskry a ako sa naú vrhli. Citil, ako jeden chnapal po jeho lytku a druhy po jeho ruke, tretí mu visel na hrdle. Ale tie íeluste a zuby, klorymi psi chceli hryzf, neboli im posluSné a műi neutrpel ani najmenSie poranenie. Chcel leráz kráíaf dalej, aby doSiel k tomu, ío potrebo­­val. Ale ovee leíali tak tesne vedla seba, chrbát na chrbte, ze nebolo mu mozno pokroíif dopredu. I stupil teda na chrbát prvého zvierafa, i druhého, a tak po nich kráíal k ohúu. A ani jedno zo zvierat sa nepredudilo, ba ani ne­­pohlo." Az potialto mohla babiíka rozprávaf neruSene; tu som sa vSak uz nemohla premőcf, aby som ju nepreruSila: „A preío sa tie oveíky, babiíka, nehybali, ked ten műi po nich Sliapal?" opytala som sa. „DozvieS sa to o chvíloíku," zahriakla ma babiíka a pokraíovala vo svojej rozprávke. „Ked doSiel műi lakmer k ohúu, pastier pozdvihol oíi. Bol to stary nevrly ílovek, ktory bol ku vSetkym ludom tvrdy a nevlúdny. A ked videl teraz prichádzaf cudzieho íloveka, siahol po svojej druhejpalid, na konci zahrotenej, ktorá mával v ruke, ked stráíil svoje stáda, a hodil ju do neho ako kopiju. A palica sviStiac letela rovno na cudzinca, ale prv, ako by ho zasiahla, zaboíila nabok a ako blesk zasviStala popri úom a letela daleko cez pole." Ked to babiíka dopovedala, opáf som jej skoíila do reíi: „Babiíka, preío tá palica nechcela udrief cudzieho mu­­zat?" Ale babiíke teraz ani na um nepriSlo, aby mi odveti­­la; pokojne pokraíovala vo svojej rozprávke. „Teraz priSiel műi aí k pastierovi a riekol mu: „Priatel dobry, pornói mi a poíiíaj mi trochu svojho ohúa. Moja zena práve porodila diefa, a musim rozlozif oheú, aby som ju i maié diefatko zohrial." Pastier by bol najradSej povedal „nie!", ale ked si po­­myslel, ze psi nemohli ublízif tomuto ílovekovi a ze jeho palica mu neublízila, zacítil akúsi slabú úzkosfa neodvázil sa odoprief tomuto cudzincovi to, ío si íiadal. „ Vezmi si, kofko potrebujeS,"povedal neznámemu mu­­zovi. Ale oheú uz takmer dohorel. Nebolo v úom uz ani polienka, ani halúzky, bola to len zeravá hromada popola a iskier a cudzinec nemal ani lopaty, ani nádoby, v ktorej by mohol odniesf teravé uhlíky. Ked to pastier videl, znova mu opakoval: „Noíe, vezmi si len, kofko potrebujeí!" A v duchu sa radoval, íe muz si nemőze odniesf z ohúa. Ale muz sa sklonil k ohnisku a vyberal uhlíky holymi rukami z popola a kládol ich na svoj piáit. A zeravé uhlíky ani nepopálili jeho ruky, ked sa ich dolykal, ani nezapálili jeho piáit- ten neznámy ílovek si ich tak odnáial, akoby to boli orechy alebo jablká." Tu som viak rozprávkárku tretí ráz preruiila: „Babií­ka," opytala som sa, „preío ho tie uhlíky nespálili?" „Aj to sa dozviei," vravela babiíka a hned pokraíovala: „Ked ten pastier, ktory bol taky zly a taky nevlúdny ílovek, toto vietko videl a pozoroval, zaíal sa sám v duchu divit: „Aká je to len látó noc, íe psi nehryzú, ovee sa nefakajú, kopija neusmrcuje a oheú nepáli?" Zavolal cudzinca naspäf a vravel mu: „Aké je to len látó noc? A preío vietky veci prejavujú milosrdenstvo?" Nato mu neznámy odpovedal: „Nemőíem ti to povedaf, ked to ty sám nevidíi." A chcel opäf istsvojou cestou, aby mohol doma rozloíif oheú, aby sa íena i diéta mohli ohriaf pri úom. Tu si viak pastier umienil, íe muía nepusti z dohfadu, dokiaf sa nedozvie, ío to vietko znamená. Vzchopil sa a kráíal za ním, aípriiiel ta, kde byval cudzinec. A tu pastier videl, íe cudzí muí nemal ani chalúpky na byvanie, ale íe mu íena i diefa leíali v skalnatej jaskyni, kde nebolo nií iného, okrem holych, studenych a vlhkych kamennych síi­én. Ale pastier si pomyslel, íe úbohé nevinné dietatko mohlo by zamrznúf lám v tej jaskyni, a i ked bol surovcom, predsa ho to tak dojalo, íe sa rozhodol diefatu pomöcf. Súal batoh z ramena, rozviazal ho a vybral z neho mákká bielu ovíiu koíuiinu. Podal ju cudzincovi a povedal mu, abys poloíil na úu svoje diefa. Ale v tej chvlli, ked dal najavo, íe i on vie byf mi­­losrdnym, otvorili sa mu oíi a videl, ío predtym nevidel, a poíul, ío nemohol nikdy poíuf. Videl okolo seba stáf husty kruh anjeliíkov so striebornymi kridlami. Kaídy z nich mai v rukách nejaky sláíikovy nástroj a vietci spievali jasnymi hlasmi, íe tej noci sa narodil Spasitef, ktory má vykápif svet z jeho hriechov. Teraz pastier uí chápal, preío tejto noci boli vietky veci laké radostné, íe nikomu nechceli spősobif zármátok. A anjelici neboli len okolo pástiéra, ale videl ich vSade. Sedeli v jaskyni a sedeli na skale a lietali po nebesiach. Prichádzali cestou v ohromnych zástupoch, a idác popri jaskyni, zastali na chvifoíku, aby nazreli do jaskyne a podivali sa na dietatko. VSade bol jasot a radosf, spev a hudba, a to vietko videl pastier v tejto tmavej noci, v ktorej predtym nemohol nií rozoznat. A to ho tak rozradostnilo, íe jeho oíi boli otvore­­né, a padnác na kolená, dakoval Bohu." Ked to babiíka dopovedala, povzdychla si a vravela: „Ale ío videl ten pastier, to möieme vidiet aj my, lebo anjelici lietajá po nebi kaídá Stedroveíerná noc, len keby sme ich mohli rozoznat." Potom mi babiíka poloíila svoju ruku na hlavu a vrave­la: „Památaj si to, diefa, lebo je to taká pravda, akoíe ja teraz vidím teba a ty múa. Nezáleíl na svieíkach a lam­­pách, ani nezáleíí na mesiaci alebo sind, iba jedno je potrebné, památaj si to: aby sme mali oíi, ktoré by boli schopné vidiet Boíiu nádheru!" Preloiil: Ján Simkovic (Z Tranovského evanjelického kalcndára)

Next

/
Thumbnails
Contents