Az Egri Ho Si Minh Tanárképző Főiskola Tud. Közleményei. 1971. (Acta Academiae Paedagogicae Agriensis : Nova series ; Tom. 9)

v Rusku. V tomto období, takmer až do vypuknutia prvej svetovej vojny, stredné Slovensko žilo viacmenej svojským životom, determinovaným svojimi ekonomicko-sociálnymi podmienkami, pričom mnohokrát strácalo zo zreteľa zlepšenie hospodárskych a sociálnych požiadaviek robotníckej triedy ako celku. S prvými správami o robotníckom hnutí na strednom Slovensku sa stretávame v 80-tych rokoch XIX. st. Správy o ňom sú však kusé a nejasné. O tom, že robotníctvo na strednom Slovensku sa začína aktivizovať, svedčí fakt, že r. 1887 vydáva štátna správa železiarní na Pohroní ,,Robotnícke poriadky pre kráľovské železostrojné fabriky v Podbrezovej a Hronci". Poriadky zakazujú akékoľvek zhromaždovanie robotníctva, nepripúšťajú zakladanie spolkov. Pred správu fabrík so sťažnosťou môžu predstúpiť najviac dvaja robotníci. Robotníci nesmú robiť medzi sebou žiadne zbierky a nesmú sa navzájom stýkať. Za porušenie týchto zákonov sú pokutovaní, resp, vyhodení z práce. V súvislosti s prvými oslavami Sviatku práce v rokoch 1890—1892 robotnícke hnutie sa znovu dostáva do pozornosti úradov. Uhorský minister vnútra vydáva okrem iného riaditeľovi železiarní Wágnerovi aj príkaz, aby vykonal také opatrenia, ktoré by prekazili oslavy 1. mája. Príprava na oslavu 1. mája 1890 v Banskej Bystrici tak vyľakala úrady, že sa pripravovali zasiahnuť proti nej vojskom. Hoci už od roku 1890 existuje uhorská sociálnodemokratická strana, robotnícke hnutie na strednom Slovensku sa politicky prejavuje predovšetkým prostredníctvom samovzdelávajúcich spolkov a odborových organizácií. Ony organizovali rôzne formy štrajkového hnutia, postupne vytvárali politickú stranu — sociálnu demokraciu. Medzi prvé robotnícke vzdelávacie spolky patrí spolok založený robotníctvom v Kremnici (1893) a v Banskej Bystrici (1895). So zástupcami stredoslovenského robotníctva sa v druhej polovici 90-tych rokoch stretávame už i na zjazdoch uhorskej sociálnej demokracie. Tak napr. na IV. zjazde roku 1896 ako delegát banskobystrických robotníkov vystupuje M. Lichý, ktorý spolu s českým robotníkom Paŕízkom (pracujúcim v Budapešti) podáva i návrh na vydávanie slovenského časopisu. Na V. zjazde sa popri delegátovi banskobystrického robotníctva (Rusnákovi) stretávame už aj s delegátom banskoštiavnického robotníctva — krajčírskym pomocníkom Matošom, ktorý je zvolený za redaktora časopisu ,,Népakarat" (Vôľa ľudu). V lete 1899 sa stretávame aj s prvými prejavmi protestu proti sociálnemu útlaku a hospodárskemu vykorisťovaniu. 25. júla 1899 píšu robotníci z Podbrezovej banskému radcovi Golianovi. Vo svojom liste ultimatívne žiadajú zlepšenie svojho sociálneho položenia. Vyhrážajú sa, že zastavia prácu ak sa im zle vypočíta zárobok. Zároveň vyslovujú požiadavku, aby sa im vyplácali také mzdy ako robotníkom v Miškovci. V závere listu píšu: ,, . . . ináč všetci povstaneme, nevyhráte ani so žandármi, natoľko sme odhodlaní. Len raz sme sa narodili, len raz môžeme zomrieť, svoje si nedáme

. . . Na tento list sme všetci prisahali, kto poruší prísahu toho zabijeme . . ." Obežník Ministerstva vnútra z 15. 9. 1898 znovu upozorňuje župana, aby venoval osobitnú pozornosť organizovaniu robotníctva v takých podnikoch ako bola továreň na ohýbaný nábytok a súkenka v Banskej Byst302